Friedrich Nietzsche

"V súlade s prírodou" chcete žiť? Ó vy vznešení stoici, aký slovný klam ! Predstavte si bytie, ako je príroda, plytvajúce bez miery, ľahostajné bez miery, bez zámeru a ohľadov, bez zľutovania a spravodlivosti, strašné a nudné a zároveň neisté, predstavte si nerozlišovanie samé ako moc - ako by ste mohli podľa tohto nerozlišovania žiť? Život - nie je to práve chcenie-byť-iným, ako je táto príroda? Nie je život hodnotením, uprednostnením, obmedzením sa, chcením byť iným? A, ak predpokladáme, že "žiť v súlade s prírodou" znamená "žiť v súlade s prírodou" - ako by ste to nemohli? Načo robiť princíp z niečoho, čo sami ste a čo byť musíte? (ad stoicizmus)

Rytiersko aristokratické hodnotové súdy majú ako svoj predpoklad mužskú telesnosť, kvitnúce, bohaté, prekypujúce zdravie a tiež to, čo ho udržuje, vojnu, dobrodružstvo, lov, tanec, bojové hry a vôbec všetko, čo sa dá označiť za silné, slobodné, radostné konanie.

Vieru tak a tak to je, zmeniť na vôľu, tak a tak sa to má stať.

Rytiersko aristokratické hodnotové súdy majú ako svoj predpoklad mužskú telesnosť, kvitnúce, bohaté, prekypujúce zdravie a tiež to, čo ho udržuje, vojnu, dobrodružstvo, lov, tanec, bojové hry a vôbec všetko, čo sa dá označiť za silné, slobodné, radostné konanie.

Každé živočích, a teda aj živočích-filozof sa inštiktívne snaží dosiahnuť optimálne podmienky, za ktorých môže úplne rozvinúť svoju silu, pri ktorých dosiahne maximum pocitu moci... a preto každý živočích rovnako inštinktívne neznáša ...všetky prekážky, ktoré sa mu na tejto ceste za optimom vyskytnú (nie je to to cesta za šťastím, o ktorej hovorím, ale cesta za mocou, za činom a v vo väčšine prípadov i cesta do nešťastia). Preto neznáša filozof manželstvo a všetko, čo by ho mohlo k nemu prehovoriť - manželstvo ako prekážka na ceste k optimu. Ktorý veľký filozof bol doteraz ženatý? Herakleitos, Platon, Descartes, Spinoza, Leibniz, Kant, Schopenhauer - všetci títo ženatí neboli.

Každé živočích, a teda aj živočích-filozof sa inštiktívne snaží dosiahnuť optimálne podmienky, za ktorých môže úplne rozvinúť svoju silu, pri ktorých dosiahne maximum pocitu moci... a preto každý živočích rovnako inštinktívne neznáša ...všetky prekážky, ktoré sa mu na tejto ceste za optimom vyskytnú (nie je to to cesta za šťastím, o ktorej hovorím, ale cesta za mocou, za činom a v vo väčšine prípadov i cesta do nešťastia). Preto neznáša filozof manželstvo a všetko, čo by ho mohlo k nemu prehovoriť - manželstvo ako prekážka na ceste k optimu. Ktorý veľký filozof bol doteraz ženatý? Herakleitos, Platon, Descartes, Spinoza, Leibniz, Kant, Schopenhauer - všetci títo ženatí neboli.

Iba tak sa to patri medzi filozofmi (aby myšlienky neboli jednotlivé, neboli ľubovoľné, nevznikali sporadicky, ale zo spoločného koreňa, z hľbky prikazujúcej, stále určitejšie prehovárajúcej vôle k poznaniu). My nemáme žiadne právo byť v niečom jednotliví: nesmieme sa jednotlivo mýliť a nesmieme ani jednotlivo trafiť pravdu.

Zmyslenost casto predstihne rast lasky, takze koren zostane slaby a da sa lahko vytrhnut.

Demokracia a socializmus ako výtvory kresťanstva sú dobré len pre neúspešných, slabých, vyradených, otrokov, pre ľudské stádo, ktoré tieto inštitúcie povzniesli z najnižšieho stupňa hierarchie samých ľudí na najvyšší stupeň a pripísali im dôstojnosť a vzorovitosť

Zmyslom človeka je smrť človeka a zrod nadčloveka. Nie je to človek v platónskom zmysle, nemenny. Treba ho vnimat v pluráli, nie je to jednotlivec, i ked sa v nom môže prejavit.

Človek je to čo má byť prekonané.

Človek je most medzi zvieratom a nadčlovekom.

Božia vôľa, t.j. podmienky na udržanie kňažskej moci musia byť známe - k tomuto účelu je potrebné "zjavenie", v preklade : je potrebný veľký literárny falzifikát, objaví sa „sväté písmo“, - ktoré sa zverejní so všetkou kňažskou , posvätnou pompou, po dlhých dňoch v ktorých sa odpykávajú hriechy a plače sa nad nimi. „Božia vôľa“ bola ustanovená už dávno: celá katastrofa spočíva v tom, že sa človek odcudzil od „svätých písiem“ ... už Mojžišovi bola „vôľa Božia „zjavená… Čo sa však naozaj stalo? Kňaz, s prísnosťou, s pedantstvom, až od veľkých až po malé dane, ktoré sa mu museli platiť (- nezabudnite na najchutnejšie kúsky mäsa: pretože kňaz je jedák hovädzých steakov -) raz a navždy sformuloval, čo chce, t,j. aká je Božia .

Kňaz, s prísnosťou, s pedantstvom, od veľkých až po malé dane, ktoré sa mu museli platiť ( nezabudnite na najchutnejšie kúsky mäsa: pretože kňaz je jedák hovädzých steakov ) raz a navždy sformuloval, čo chce, t,j. aká je Božia .

Božia vôľa, t.j. podmienky na udržanie kňažskej moci.

Pravda je druh omylu, bez ktorého by určitý druh živých bytostí nemohol žiť.

Prehnané postoje týchto chorých duchov, týchto epileptikov pojmu, pôsobia na masy ľudí - fanatici sú pôvabne zvláštny, ľudstvo radšej vidí tváre ako počúva dôvody.

Čo je šťastie? - Pocit,ze moc narastá....

Ak napríklad spočíva šťastie v tom, že človek verí, že je oslobodený od hriechu, tak ako predpoklad, nie je potrebné, aby bol človek hriešny, stačí, že sa za takého pokladá.

Šťastie muža znie: chcem! Šťastie ženy: on chce!

Tento slobodný človek, ktorý naozaj dokáže niečo slúbiť (a splniť), tento pán slobodnej vôle, tento suverén - ako by mohol nevedieť akú prevahu má nad tými, ktorý nevedia sľúbiť (a splniť) a nevedia za seba ručiť, koľko dôvery, koľko strachu, koľko vážnosti vzbudzuje...Slobodný človek, majiteľ stálej a nezlomiteľnej vôle, má v tomto vlastníctve aj meradlo, ktorým meria svet.. ctí si rovnakých silných, spoľahlivých (čo smú slubovať)... a zašliapne veterných psov, ktorý sľubujú, bez toho aby dokázali splniť, ktorí porušia slovo už keď ho vyslovujú..

Presvedčenia sú väzenia. ... Sloboda o každého druhu presvedčenia je silou, možnosťou slobodného rozhľadu.

Čo je dobré? - Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci,vôľu k moci,moc samu.

Morálka je vynález slabých, aby neboli utláčaní. Za úsilím za dobro je tiež len úsilie o moc.

Každé vyjadrenie hodnôt je vyjadrenie moci.

Oba protisebestojace hodnoty "dobrý ako protiklad neschopného,slabého" a "dobrý ako protiklad neposlušného,zlého" bojovali proti sebe po stáročia; a hoci má druhá hodnota už dlhý čas prevahu, ani dnes nechýbajú miesta na ktorých boj pokračuje. (Die beiden entgegensetzten Werthe "gut und schlecht", "gut und böse" haben einen fruchtbare, Jahrtausende langen Kampf auf Erden gekämpft..)

Ukrivdený, pomstychtivý človek si najskôr vytvoril pojem "zlovoľného nepriateľa", zlosyna, a síce ako základný pojem, z ktorého potom odvodil pojem doplnkový, pojem "dobrého človeka" - jeho samého. Úplne inak je to u urodzeného, neukrivdeného (štastného, bohatého, pekného) človeka, ktorý si najskôr spontánne vytvorí pojem dobrého (v zmysle schopného, kvalitného) a až z toho potom odvodí pojem zlého (v zmysle nekvalitného, neschopného). / (..wie ihn der Mensch des Ressentiment concipirt ...er hat den bösen Feind concipirt....

Rytiersko aristokratické hodnotové súdy majú ako svoj predpoklad mužskú telesnosť, kvitnúce, bohaté, prekypujúce zdravie a tiež to, čo ho udržuje, vojnu, dobrodružstvo, lov, tanec, bojové hry a vôbec všetko, čo sa dá označiť za silné, slobodné, radostné konanie.

Boli to židia, ktorí proti aristokratickej rovnici hodnôt (dobré=urodzené=mocné=pekné=šťastné=bohumilé) s desivou logikou postavili a pomocou priepastnej nenávisti udržali prevrátenie, totiž že - úbohí sú jediní dobrí, chudobní, omráčení, nízkopostavení, sú jediní dobrí, trpiaci, postrádajúci, chorí, škaredí sú aj jediní zbožní, jediní boží, pre nich jediných je štastie, blahoslavenosť - ale naproti tomu vy, vy urodzení a mocní, vy ste naveky tí zlí, krutí, hrešiaci, nenásitní, bezbožní, vy budete aj naveky nešťastní,prekliaty, zaratení (Die Juden sind es gewesen, die gegen die aristokratische Werthgleichung..)

Slabosť treba premenovať na zásluhu ... a omráčenosť, ktorá neodpláca na dobrotu; ustráchanú poníženosť na pokoru; podrobenosť tými, ktorých nenávidíme na poslušnosť. Neútočnosť slabého, zbabelosť samu, na ktorú je bohatý, stánie pri dverách a čakanie na trpezliosť, sa-nemôcť-pomstiť na sa nechcieť pomstiť či dokonca odpustenie (lebo nevedia čo činia, iba my vieme čo činia).

Život pokladám za inštinkt k rastu, k trvaniu, k zbieraniu síl, k moci : tam kde chýba vôľa k moci, tam je zánik. Tvrdím, že medzi najvyššími hodnotami ľudstva, táto vôľa chýba - a že pod tými najsvätejšími menami vedú hodnoty zániku, nihilistické hodnoty.

Súcit bol označený za cnosť, za podstatu a zdroj všetkých cností, - treba si ale všimnúť, že z hľadiska filozofie, ktorá je nihilistická, ktorá si na štít vypísala Odmietanie života. Arthur Schopenhauer mal v tomto pravdu: Cez súcit sa život odmieta, stava sa odmietnutiahodným. Súcitenie je praktikovaním Nihilizmu.

Pod tlakom kresťanských hodnôt sa pohlavný pud premenil (sublimoval) na lásku.

Zmyslenost casto predstihne rast lasky, takze koren zostane slaby a da sa lahko vytrhnut.

Láska je stav, v ktorom ľudia väčšinou vidia veci také, aké nie sú. Klamná sila je tu na svojom vrchole, rovnako ako sladiaca, zjavujúca sila. Človek vydrží v v láske viac ako obvykle, strpí všetko.

Co je zle? - Vsetko,co prameni zo slabosti

Oba protisebestojace hodnoty "dobrý ako protiklad neschopného,slabého" a "dobrý ako protiklad neposlušného,zlého" bojovali proti sebe po stáročia; a hoci má druhá hodnota už dlhý čas prevahu, ani dnes nechýbajú miesta na ktorých boj pokračuje. (Die beiden entgegensetzten Werthe "gut und schlecht", "gut und böse" haben einen fruchtbare, Jahrtausende langen Kampf auf Erden gekämpft..)

Keď človek dokončí stavbu svojho domu, zrazu si uvedomí, že počas toho sa naučil niečo, čo skutočne potreboval vedieť prinajhoršom - predtým, ako začal

Človek je to čo má byť prekonané.

Človek je most medzi zvieratom a nadčlovekom.

Človek je zviera, ktoré dokáže sľubovať.

Vo vesmíre na chvíľu chytré zvieratá vymysleli poznávanie. (pozn. Človek je chytré zviera = posmešný preklad z animal rationale, rozumný živočích)... .

Podstatou človeka a všetkého je vôľa k moci.

Musí sa vyvinúť v človeku pamäť vôle, stále chcenie toho, čo sme už raz chceli ...medzi počiatočné "ja chcem","ja to urobím" a vlastné vybitie vôle, vlastný čin, sa nechtiac vložiť celý svet cudzích vecí, okolností, a dokonca vôľových aktov, bez toho aby táto dlhá reťaz vôle praskla.

Pravdu diktujú mocní.

Čo je pravda? - pohyblivé vojsko metafor,antropomorfizmov a metonymií. (pozn.metonymia=prenesenie názvu na základe vecnej súvislosti, nie podobnosti. Pr. Plzeň-pivo)

Ak niekto schová vec za krík a znovu ju tam najde (napr. pod pojmom cicavec nájdem ťavu)...Takto sa to má s hľadaním a nachádzaním 'pravdy' v oblasti rozumu.

Pocit pravdy - napr. ak označujeme jednu vec za červenú, druhú za studenú - človek vďaka nemu žije v určitom kľude, istote a dôslednosti. PRAVDA= NEPORUŠIŤ DANÝ PORIADOK. Človek stavia svoje jednanie pod vládu abstrakcií a nestrpí už, aby bol strhávaný náhlimi dojmamy, zovšeobecňuje ich v bezfarebné a chladné pojmy, buduje z nich pyramídový poriadok, veľkú pojmovú stavbu vyžarujúcu prísnosť a chlad vlastný matematike, nekonečne komlikovaný dom na vode, ktorý aby sa uržal je stavbou z pavúčich vlákien.

Pravdy sú ilúzie o ktorých človek zabudol, že nimi sú, dlhým používaním pevné.

Pravda je druh omylu, bez ktorého by určitý druh živých bytostí nemohol žiť.

Kritériom pravdy je narastanie citu moci.(ktorý vzniká na základe osvedčeného poznatku)

Zdá sa, ak len som nepočul zle, že medzi kresťanmi existuje kritérium pravdivosti, ktoré sa volá ‚dôkaz sily‘. ‚Viera robí šťastným: preto je pravdivá.‘..... Že viera za určitých okolností robí blaženým, ale že blaženosť nerobí z fixnej idey pravdivú ideu, že viera hory neprenáša, ale že ich stavia tam, kde neboli: o tom sa možno presvedčiť letmou obchôdzkou v blázinci.

...mucha či vták percipujú úplne iný svet než človek a... otázka, ktorá z oboch percepcií sveta je správnejšia, je zhola nezmyselná, pretože by sa už muselo merať meradlom správnej percepcie, t.j. meradlom neexistujúcim. Vôbec mi však správna percepcia - to by znamenalo adekvátne vyjadrenie objektu v subjekte - pripadá ako rozporuplný nezmysel: lebo medzi dvoma absolútne rozdielnymi sférami, ako sú subjekt a objekt, nie je kauzalita, správnosť, vyjadrenie, ale nanajvýš estetické správanie, mám na mysli náznakový prenos, zadrhávajúci preklad do celkom cudzieho jazyka.

Pravý: po stránke citovej: to čo najsilnejšie podnecuje cit (ja); po stránke myslenia: - to čo poskytuje mysleniu najväčší cit sily; po stránke hmatania, videnia, počúvania: -to, pri čom treba klásť najsilnejší odpor. Teda podnietiť najvyššie stupne vo výkone, aby sa vzbudila viera, že objekt je pravdivý, to jest skutočný. Cit sily, boja, odporu navádza na to, že niečo, čomu sa tu odporuje, existuje.

Pravda nie je čosi, čo by tu bolo a čo by bolo treba nájsť a odhaliť - ale čosi, čo treba vytvoriť a čo poskytuje meno pre proces, ba čo viac pre vôľu k premáhaniu, ktorá osebe nemá konca.

Kritériom pravdy je narastanie citu moci.

Pravda a viera, že niečo je pravda: dva celkom protikladné záujmové svety — ku každému sa prichádza celkom odlišnými cestami.

Kňaz neklame - otázka, či sú pravdivé alebo nepravdivé veci, o ktorých hovorí kňaz, vôbec nepripúšťa klamstvo. Lebo, na to aby sa mohlo klamať sa musí vedieť čo je tu pravda. Ale to človek nevie; kňaz je iba niekým, cez koho boh prehovára. — Takýto kňazský sylogizmus nie je iba židovský alebo kresťanský

Načo dal Boh človeku zjavenú pravdu? Urobil by niečo nadbytočné? Človek nevie sám od seba, čo je dobré a čo je zlé, preto mu zjavil Boh svoju vôľu.

Keby si myslenie takto nepretváralo svet na veci, na čosi rovné sebe samému, nebolo by ničoho, čo by sa dalo nazvať poznaním.... Protikladom tohto sveta fenoménov nie je pravý svet (teda nadpozemský, nebeský, náboženský (T.M)), ale beztvarý, neformovateľný svet chaosu zmyslových zážitkov - teda iný druh fenoménov, pre nás nepoznateľný.

Načo dal Boh človeku zjavenú pravdu? Urobil by niečo nadbytočné? Človek nevie sám od seba, čo je dobré a čo je zlé, preto mu zjavil Boh svoju vôľu.

Filozof je bytosť, ktorá často uteká od seba, často má pred sebou strach - ale je príliš zvedavá, aby stále znovu neprichádzala k sebe.

Iba tak sa to patri medzi filozofmi (aby myšlienky neboli jednotlivé, neboli ľubovoľné, nevznikali sporadicky, ale zo spoločného koreňa, z hľbky prikazujúcej, stále určitejšie prehovárajúcej vôle k poznaniu). My nemáme žiadne právo byť v niečom jednotliví: nesmieme sa jednotlivo mýliť a nesmieme ani jednotlivo trafiť pravdu.

Sú otázky, v ktorých človek nevie rozhodnúť o pravde a nepravde; všetky najvyššie otázky, všetky najvyššie hodnotové súdy sú mimo ľudského rozumu.... Pochopiť hranice rozumu, - až to je skutočná filozofia./ alle obersten Werth-Probleme sind jenseits der menschlichen Vernunft… Die Grenzen der Vernunft begreifen — d a s erst ist wahrhaft Philosophie…

Čo je pravda? - pohyblivé vojsko metafor,antropomorfizmov a metonymií. (pozn.metonymia=prenesenie názvu na základe vecnej súvislosti, nie podobnosti. Pr. Plzeň-pivo)

Ak niekto schová vec za krík a znovu ju tam najde (napr. pod pojmom cicavec nájdem ťavu)...Takto sa to má s hľadaním a nachádzaním 'pravdy' v oblasti rozumu.

Pocit pravdy - napr. ak označujeme jednu vec za červenú, druhú za studenú - človek vďaka nemu žije v určitom kľude, istote a dôslednosti. PRAVDA= NEPORUŠIŤ DANÝ PORIADOK. Človek stavia svoje jednanie pod vládu abstrakcií a nestrpí už, aby bol strhávaný náhlimi dojmamy, zovšeobecňuje ich v bezfarebné a chladné pojmy, buduje z nich pyramídový poriadok, veľkú pojmovú stavbu vyžarujúcu prísnosť a chlad vlastný matematike, nekonečne komlikovaný dom na vode, ktorý aby sa uržal je stavbou z pavúčich vlákien.

Na stavbe pojmov pracuje pôvodne jazyk- neskôr veda. (VEDA=PRÁCA NA POJMOVEJ STAVBE.) Vedec stavia svoju chyžku pri tejto stavbe, ktorá mu poskytuje ochranu pred prúdom nových metafor - mýtu, umeniu..kde každy strom môže prehovoriť a býk odvliecť pannu.

celá žitá skutočnosť je v pohybe, deje sa. Dianie však musíme v poznávaní násilne zastavovať, a to predovšetkým pojmami, aby sme o veciach mohli vôbec niečo povedať. Pojmy sú pri povrchnom pohľade stále, platia dlhodobo a robia aj viac: robia veci rovnakými, zovšeobecňujú, zjednodušujú, lebo si nevšímajú detaily, veci zatrieďujú, kategorizujú, tvoria druhy, rody, zákony. Vytvárajú z chaosu zmyslových zážitkov poriadok, usporadúvajú, sprehľadňujú, a tak nám umožňujú vo veciach sa vyznávať, narábať s nimi podľa našich potrieb, kalkulovať s nimi, využívať ich. Je to zároveň skratkovité poznávanie, ktoré nám má umožňovať rýchlo si vytvoriť o veciach prehľad.

Z pojmov ako základu zrovnakosťovania, zozákoňovania, zjednodušovania, spodstatňovania a tak ďalej vychádza teda skresľovanie a znásilňovanie žitej skutočnosti, ale užitočné, nezabúda Nietzsche často dodať.

Najprv obrazy... Potom slová, používané pre obrazy. Napokon pojmy, možné len keď sú slová - zhrnutie mnohých obrazov pod čosi nenázorné, ale počuteľné (slovo). Trocha emócie vznikajúcej pri slove, teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto emócia je to spoločné, základ pojmu. Že slabé pocity sa kladú ako rovnaké, že sa pociťujú ako tie isté, je základný fakt.

Sila vynaliezavosti, čo vybásnila kategórie, pracovala v službe potreby, totiž istoty, rýchlej zrozumiteľnosti na základe znakov a zvukov, skracovacích prostriedkov... Mocní urobili mená vecí zákonom a najväčší umelci abstrakcie spomedzi mocných stvorili kategórie.

S tým istým inštinktom, ktorým podrobený národ označí svojho Boha za "dobro samo osebe", vyškrtnú Bohu svojich podrobiteľov všetky dobré vlastnosti, pomstia sa svojim panovníkom tým, že ich Boha démonizujú. Dobrý boh a diabol, oba sú produktom upadajúceho národa.

Budhizmus hovorí iba čo si myslí - trpím. Naproti tomu pre barbarov je utrpenie niečím neslušným, potrebujú určitú interpretáciu, aby si vedeli priznať, že trpia (ich inštinkt ich vedie skôr k popieraniu utrpenia, tichému znášaniu). Tu pomáha slovo "Diabol", razu máme veľmi silného a strašného nepriateľa - netreba sa preto hanbiť, keď človek trpí kôli takému nepriateľovi..

Nikto sa nemôže slobodne rozhodnúť stať kresťanom : na kresťana ani nedá obrátiť, - treba byť na to dostatočne chorým...

Zmyslenost casto predstihne rast lasky, takze koren zostane slaby a da sa lahko vytrhnut.

Kresťanstvo a Budhizmus - obe patria k sebe ako nihilistické náboženstvá - sú to náboženstvá úpadku, ale obe sa zároveň líšia tým najpodivnejším spôsobom. Budhizmus je stokrát realistickejší kresťanstvo - má v sebe dedičstvo objektívneho a chladného riešenia filozofických problémov, prichádza po filozofickom snažení, ktoré trvalo stáročia. Pojem „Boh“ je tu už odmietnutý.

Ten Boh, ktorého si Pavol vynašiel, ktorý sa vysmieva múdrosti sveta (v užšom zmysle dvom protivníkom povery - filológii a medicíne) je v skutočnosti len rázne rozhodnutie Pavla k tomuto : Bohom nazvať svoju vlastnú vôľu... (ad apoštol Pavol)

Prehnané postoje týchto chorých duchov, týchto epileptikov pojmu, pôsobia na masy ľudí - fanatici sú pôvabne zvláštny, ľudstvo radšej vidí tváre ako počúva dôvody.

Kresťanstvo je platonizmus pre ľud.

Pravda a viera, že niečo je pravda: dva celkom protikladné záujmové svety — ku každému sa prichádza celkom odlišnými cestami.

Veda je to, čo je samo osebe zakázané (ovocie) - iba veda je zakázaná. Veda je prvým hriechom, jadrom všetkých hriechov, dedičným hriechom. A toto je morálka : Nebudeš poznávať.

Predpokladom budhizmu je veľmi mierne podnebie, veľká miernosť a liberálnosť v mravoch, žiadny militarizmus; a aby prevahu stúpencov tvorili vzdelaní, vyššie postavení ľudia. Ak človek chce vyrovnanosť, ticho, zbavenie sa túžob ako svoj najvyšší cieľ , dosiahne cieľ. Budhizmus nie je náboženstvo, v ktorom sa človek iba usiluje o dokonalosť: Byť dokonalým je tu normálne.(ad budhistická filozofia, Guatama Buddha)

Kresťanstvo a Budhizmus - obe patria k sebe ako nihilistické náboženstvá - sú to náboženstvá úpadku, ale obe sa zároveň líšia tým najpodivnejším spôsobom. Budhizmus je stokrát realistickejší kresťanstvo - má v sebe dedičstvo objektívneho a chladného riešenia filozofických problémov, prichádza po filozofickom snažení, ktoré trvalo stáročia. Pojem „Boh“ je tu už odmietnutý.

V kresťanstve sa dostávajú do popredia inštinkty podrobených a utláčaných: sú to najnižšie vrstvy, ktoré v ňom hľadajú záchranu. Ako zamestnanie, ako prostriedok proti nude, sa tu praktizuje sebainkvizícia, sebakritika, kazuistika hriechu. Afekt voči mocnému, ktorý sa tu nazýva Boh, je neustále udžiavaný modlitbou. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ak tak len ako milosť a dar.

Kresťanstvo sa chce ovládnuť dravcov, a jeho prostriedok k tomu je spraviť ich chorými - oslabenie, to je kresťanský recept na skrotenie, na "civilizáciu". Budhizmus je náboženstvom pre končiacu a unavenú civilizáciu...

Budhizmus hovorí iba čo si myslí - trpím. Naproti tomu pre barbarov je utrpenie niečím neslušným, potrebujú určitú interpretáciu, aby si vedeli priznať, že trpia (ich inštinkt ich vedie skôr k popieraniu utrpenia, tichému znášaniu). Tu pomáha slovo "Diabol", razu máme veľmi silného a strašného nepriateľa - netreba sa preto hanbiť, keď človek trpí kôli takému nepriateľovi..

Možno vidieť, čo sa skončilo smrťou na kríži : nový originálny začiatok k budhistickému mierovému hnutiu, ku skutočnému, nie iba sľubovanému šťastiu na zemi. Lebo toto je pravda : základný rozdiel medzi oboma dekadentnými náboženstvami je, že Budhizmus nesľubuje, ale plní, zatiaľčo kresťanstvo sľubuje všetko, ale nič nedodrží.

Samotné ľudstvo stále trpí následkami týchto kňazských liečebných naivít! Pomyslime napríklad na určité formy stravovania (vyhýbanie sa mäsu), pôst, sexuálnu zdržanlivosť, útek „do púšte“ ... k tomu sa treba prirátať celú kňažskú a jemnú metafyziku nepriateľskú voči zmyslom, ktorá robí človeka lenivým a zároveň rafinovaným, ich samohypnotizácia na spôsob fakírov a Brahmanov - ... a to nakoniec ... nič (alebo Boh - túžba po unio mystike s Bohom je budhistickou túžbou po ničom, nirváne - a nič viac!).

Budhizmus je v skutočnosti jediné pozitivistické náboženstvo v histórii, vrátane svojej epistemológie (prísneho fenomenalizmu), nevyhlasuje už „boj proti hriechu“ , ale držiac sa skutočnosti, toho je reálne dané, vyhlasuje „boj proti utrpeniu" (ad budhistická filozofia, Guatama Buddha)

Predpokladom budhizmu je veľmi mierne podnebie, veľká miernosť a liberálnosť v mravoch, žiadny militarizmus; a aby prevahu stúpencov tvorili vzdelaní, vyššie postavení ľudia. Ak človek chce vyrovnanosť, ticho, zbavenie sa túžob ako svoj najvyšší cieľ , dosiahne cieľ. Budhizmus nie je náboženstvo, v ktorom sa človek iba usiluje o dokonalosť: Byť dokonalým je tu normálne.(ad budhistická filozofia, Guatama Buddha)

Budha odporúča život vo voľnej prírode, pustovnícky život, umiernenosť a vyberavosť v jedle ; opatrnosť voči všetkému spirituálnemu, rovnako opatrnosť voči všetkým afektom, vylievajúcim žlč, rozhoručujúcim krv ; menej si robiť starosti o seba a iných. Podporuje predstavy, ktoré buď upokojujú alebo rozveseľujú. Dobru rozumie tak, že byť dobrým prospieva zdraviu. Modlidba nie je potrebná, ani askéza; žiaden kategorický imperatív, žiadne nútenie, ani uprostred komunity mníchov (— možno z nej vystúpiť —) ... Preto tiež nepožaduje žiaden boj proti inak mysliacim; jeho učenie sa ničom nebráni tak ako pocitu pomsty, odmietania, ukrivdenosti (— „nepriateľstvom nemožno poraziť nepriateľa“ —) je dojemným refrénom celého budhizmu. A právom, presne tieto afekty by boli celkom nezdravé s ohľadom na hlavný dietetický zámer.(ad Guatama Buddha)

Súcit zvádza k ničote. Nevolá sa to pritom ničota, ale hovorí tomu "druhý svet", alebo "Boh", alebo "skutočný život" alebo Nirvána, Oslobodenie, Blaženosť

Keď kresťanstvo opustilo svoju prvú pôdu, najnižšie vrstvy, podzemný svet antického sveta, ako sa rozlialo medzi barbarskými národmi, nenašlo tu už unavených ľudí, ale ľudí vnútorne zdivočených ... silných ľudí, ale nepodarených.

Kresťanstvo potrebovalo barbarské pojmy a hodnoty, aby sa stalo pánom nad barbarmi: také sú obetovanie prvorodených, pitie krvi pri večeri pánovej, pohŕdanie duchom a kultúrou; mučenie vo všetkých formách, telesné a duševné; veľká pompéznosť uctievania.

Pôvodne, predovšetkým za čias kráľovstva, mal Izrael ku všetkým veciam správny to znamená prirodzený vzťah.

Len subjekt je dokázateľný: hypotéza, že sú len subjekty - že objekt je len druh príčinného pôsobenia subjektu na subjekt - modus subjektu.

Myslenie je neodvoditeľné, taktiež pocity: tým však ešte ani zďaleka nie je dokázané ako pôvodné alebo osebe súcne! Len sa konštatuje, že sa nemôžeme dostať zaň, pretože nemáme nič iné než myslenie a pociťovanie.

Pravý: po stránke citovej: to čo najsilnejšie podnecuje cit (ja); po stránke myslenia: - to čo poskytuje mysleniu najväčší cit sily; po stránke hmatania, videnia, počúvania: -to, pri čom treba klásť najsilnejší odpor. Teda podnietiť najvyššie stupne vo výkone, aby sa vzbudila viera, že objekt je pravdivý, to jest skutočný. Cit sily, boja, odporu navádza na to, že niečo, čomu sa tu odporuje, existuje.

Treba sa vystríhať, aby sa pojmy čistý a nečistý vopred považovali za príliš hlboké, príliš široké alebo dokonca symbolické: všetky pojmy staršieho ľudstva sa spočiatku chápali v miere pre nás sotva mysliteľnej, skůr hrubo , nemotorne, povrchne, úzko, predovšetkým a práve nesymbolicky. Čistý je od začiatku iba človek, ktorý sa umýva, ktorý sa vystríha určitých jedál, čo majú za následok kožné choroby, ktorý nespáva so špinavými ženami z prostého ľudu, ktorému sa hnusí krv - nie viac, nie oveľa viac. Naproti tomu, samozreme, z celej povahy prevažne kňažskej aristokracie vysvitá, prečo sa protikldy hodnotena práve tu mohli tak zavčasu nebezpečne prehĺbiť a zostriť.

Kázanie o cudnosti je verejným nabádaním k protiprirodzenosti. Každé pohŕdanie sexuálnym životom, každé jeho znečistenie výrazom „nečistý“ je skutočným hriechom proti svätému duchu života.

Som len telo a nič okrem toho. Duša je len slovo pre čosi na mojom tele. /Leib bin ich ganz und gar, und Nichts ausserdem; und Seele ist nur ein Wort für ein Etwas am Leibe.

Neposlušnosť voči Bohu, t.j.voči kňazovi, proti "zákonu" sa nazvala "hriechom".

Veda je to, čo je samo osebe zakázané (ovocie) - iba veda je zakázaná. Veda je prvým hriechom, jadrom všetkých hriechov, dedičným hriechom. A toto je morálka : Nebudeš poznávať.

Logika (ako aj geometria a aritmetika) platí fakticky len o fingovaných podstatnostiach, ktoré sme si vytvorili my. Logika je pokus chápať skutočný svet nami kladenou schémou bytia, správnejšie: urobiť nám ho formulovateľným, vypočítateľným..

Metafyzika je milovanie najvzdialenejsej príčiny. Treba sa ale stat priateľom najbližších vecí.

Trocha emócie vznikajúcej pri slove, teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto emócia je to spoločné, základ pojmu..... Akýmsi sprostredkovateľom medzi týmito základmi a skutočnou metafyzikou je bytie - pojem vytvorený v poznaní na základe zdanlivého státia, ale prenesený do transcendentna ako transcendentný základ skutočnej metafyziky. V tejto metafyzike tiež vyjadruje stojatosť a aj jeho trvalosť, nemennosť, večnosť dokonalosť. Nietzsche ho ako takéto odmietal, pretože státie a dianie sa vylučujú...

Aj tí najbledší z najbledších ho (Boha) ovládli, metafyzikovia, títo albínovia pojmu. Tak dlho okolo neho spriadali siete, až sa stal, hypnotizovaný ich pohybmi, sám pavúkom, sám metafyzikom. Teraz súkal svet zo seba - sub species spinozae - premenil sa na stále tenšieho a bledšieho, stal sa „ideálnym“, sa stal „čistým duchom“, stal sa „absolutum“, stal sa „vecou samou o sebe“. Úpadok Boha: Boh sa stal „vecou samou o sebe“. (ad Benedictus de Spinoza)

Keby si myslenie takto nepretváralo svet na veci, na čosi rovné sebe samému, nebolo by ničoho, čo by sa dalo nazvať poznaním.... Protikladom tohto sveta fenoménov nie je pravý svet (teda nadpozemský, nebeský, náboženský (T.M)), ale beztvarý, neformovateľný svet chaosu zmyslových zážitkov - teda iný druh fenoménov, pre nás nepoznateľný.

Myslenie je neodvoditeľné, taktiež pocity: tým však ešte ani zďaleka nie je dokázané ako pôvodné alebo osebe súcne! Len sa konštatuje, že sa nemôžeme dostať zaň, pretože nemáme nič iné než myslenie a pociťovanie.

Sú otázky, v ktorých človek nevie rozhodnúť o pravde a nepravde; všetky najvyššie otázky, všetky najvyššie hodnotové súdy sú mimo ľudského rozumu.... Pochopiť hranice rozumu, - až to je skutočná filozofia./ alle obersten Werth-Probleme sind jenseits der menschlichen Vernunft… Die Grenzen der Vernunft begreifen — d a s erst ist wahrhaft Philosophie…

Z pojmov ako základu zrovnakosťovania, zozákoňovania, zjednodušovania, spodstatňovania a tak ďalej vychádza teda skresľovanie a znásilňovanie žitej skutočnosti, ale užitočné, nezabúda Nietzsche často dodať.

Pojem substancie je dôsledkom pojmu subjektu: nie naopak! Je to teda pseudopojem, ktorého základ, Ja sme preniesli do objektu a tam sme ho urobili substanciou celého sveta, stojacou, večnou, bytím, kým naše Ja nazývame niekdy substanciou, niekedy len podstatou, duchom, ale s takým vlastnosťami aké má aj substancia. Substancia je zase teda len antropomorfizmus.

...medzi pôvodné "ja chcem, ja urobím" a vlastné vybitie vôle - jej akt sa vloží celý svet cudzích vecí, okolností, a dokonca iných vôľových aktov, bez toho aby sa táto celá vôľová reťaz roztrhla. Čo to však predpokladá ! Ako sa musí človek najprv naučiť narábať so svojou budúcnosťou, rozlišovať nevyhnutné a náhodné, čo je účel a čo prostriedok k tomu použiteľný, musí sa naučiť počítať a najprv aj sám sa stať vypočítateľným, pravidelným, nevyhnutným, aby vedel sám za seba niečo do budúcnosti sľúbiť..

Nič teda Boh: túžba po mystickom zjednotení s Bohom, je budhistickou túžbou po ničom, po nirváne a nič viac. (Nichts oder Gott ist das Verlangen des Buddhisten in´s Nichts, Nirvana - und nicht mehr)

Aj tí najbledší z najbledších ho (Boha) ovládli, metafyzikovia, títo albínovia pojmu. Tak dlho okolo neho spriadali siete, až sa stal, hypnotizovaný ich pohybmi, sám pavúkom, sám metafyzikom. Teraz súkal svet zo seba - sub species spinozae - premenil sa na stále tenšieho a bledšieho, stal sa „ideálnym“, sa stal „čistým duchom“, stal sa „absolutum“, stal sa „vecou samou o sebe“. Úpadok Boha: Boh sa stal „vecou samou o sebe“. (ad Benedictus de Spinoza)

Národ, ktorý si ešte verí, má ešte svojho vlastného Boha. V ňom uctieva podmienky, vďaka ktorým je na vrchole, svoje cnosti - projektuje svoju radosť zo seba samého, svoj pocit moci do bytosti, ktorej by mohol byť za to vďačný. Kto je bohatý, chce dať; hrdý národ potrebuje Boha, ktorému by mohol obetovať... náboženstvo, za daných podmienok je forma vďačnosti.

Keď nejaký národ upadá, keď cíti, že jeho nádej na slobodu je navždy stratená, keď je zo všetkého najužitočnejšia poddanosť, a uvedomí si, že cnosti podriadenia sú nevyhnutné podmienky jeho prežitia, potom sa musí aj Boh národa zmeniť. dann m u s s sich auch sein Gott verändern. Stane sa skrývajúcim sa, bojazlivým, skromným, radí k pokoju duše, k prekonaniu nenávisti, k znášanlivosti, k láske voči priateľom i nepriateľom. Ustavične moralizuje.. stáva sa bohom pre každého, osobným, kozmopolitom.

V skutočnosti neexistuje iná alternatíva pre bohov: alebo sú vôľou k moci - a dovtedy sú bohmi svojich národov- alebo sú bezmocnosťou k moci - a potom sa stanú nevyhnutne dobrými.

..kráľovstvo Božie “sa tak zväčšilo. V minulosti mal (Boh) iba svoj ľud, svoj „vyvolený“ ľud. Medzitým však išiel rovnako ako jeho ľud, do cudzích krajín, na vandrovku, odvtedy nikdy nesedel na mieste: až sa nakoniec konečne všade začal cítiť ako doma, stal sa veľkým kozmopolitom.

Boh, ktorý vyžaduje, namiesto Boha, ktorý pomáha, radí, ktorý je v podstate výrazom pre každú šťastnú inšpiráciu odvahy a sebadôvery.

Boh, ktorý v pravý čas vylieči z nádchy, alebo ktorý nám v pravý čas povie, že máme nastúpť do voza, práve vo chvíli, kedy sa má rozpršať....Boh ako sluha, roznášač správ, pripomienkovač .. skrátka slovo pre najhlúpejšie náhody každého druhu.

Trocha emócie vznikajúcej pri slove, teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto emócia je to spoločné, základ pojmu..... Akýmsi sprostredkovateľom medzi týmito základmi a skutočnou metafyzikou je bytie - pojem vytvorený v poznaní na základe zdanlivého státia, ale prenesený do transcendentna ako transcendentný základ skutočnej metafyziky. V tejto metafyzike tiež vyjadruje stojatosť a aj jeho trvalosť, nemennosť, večnosť dokonalosť. Nietzsche ho ako takéto odmietal, pretože státie a dianie sa vylučujú...

Kauzálne spojenia spojenia sú dedičstvom z mytologických čias. Vtedy sme si mysleli, že pôvodcom, príčinou všetkých dejov je niekto živý, duchovia, nadprirodzené sily. Neskôr sme sa týchto predstáv zbavili, ale príčinnosť sme vniesli do seba a len zo seba, z nášho stvoriteľského Ja ju teraz vnášame aj do vecí. Napokon ju ani v realite nenachádzame, lebo najprv zisťujeme účinok, povedzme nejakú chorobu, a až potom hľadáme príčinu, ktorej nájdenie nie je nikdy isté.

Čo je dobré? - Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci,vôľu k moci,moc samu.

Morálka je vynález slabých, aby neboli utláčaní. Za úsilím za dobro je tiež len úsilie o moc.

Každé vyjadrenie hodnôt je vyjadrenie moci.

Morálka je vynález slabých, aby neboli utláčaní. Za úsilím za dobro je tiež len úsilie o moc.

Symbol tohto boja (dvoch morálok) napísaný jednou vetou je "Rím vs. Judea, Judea proti Rímu". ... Rím pokladal Židov za niečo ako protiprirodzenosť samu a zároveň ako monštrum, ktoré je úplným protikladom Ríma; v Ríme si Žid našiel niečo na čo mohol preniesť svoju nenávisť k celému ľudstvu, pokiaľ môžeme pokladať vládu aristokratických cností, za požehnanie a budúcnosť ľudstva.

Ukrivdený, pomstychtivý človek si najskôr vytvoril pojem "zlovoľného nepriateľa", zlosyna, a síce ako základný pojem, z ktorého potom odvodil pojem doplnkový, pojem "dobrého človeka" - jeho samého. Úplne inak je to u urodzeného, neukrivdeného (štastného, bohatého, pekného) človeka, ktorý si najskôr spontánne vytvorí pojem dobrého (v zmysle schopného, kvalitného) a až z toho potom odvodí pojem zlého (v zmysle nekvalitného, neschopného). / (..wie ihn der Mensch des Ressentiment concipirt ...er hat den bösen Feind concipirt....

Boli to židia, ktorí proti aristokratickej rovnici hodnôt (dobré=urodzené=mocné=pekné=šťastné=bohumilé) s desivou logikou postavili a pomocou priepastnej nenávisti udržali prevrátenie, totiž že - úbohí sú jediní dobrí, chudobní, omráčení, nízkopostavení, sú jediní dobrí, trpiaci, postrádajúci, chorí, škaredí sú aj jediní zbožní, jediní boží, pre nich jediných je štastie, blahoslavenosť - ale naproti tomu vy, vy urodzení a mocní, vy ste naveky tí zlí, krutí, hrešiaci, nenásitní, bezbožní, vy budete aj naveky nešťastní,prekliaty, zaratení (Die Juden sind es gewesen, die gegen die aristokratische Werthgleichung..)

..že totiž so Židmi začala vzbura otrokov v morálke; vzbura, ktorá ma za sebou dvetisícročnú históriu, a ktorá sa nám dnes len preto stratila z očí, lebo to bola víťazná vzbura...

Morálka ako všeobecné zhoršenie fantázie, ako nedôverčivý pohľad na všetky veci. Čo je židovská a kresťanská morálka? Náhoda bola obratá o svoju nevinu, nešťastná náhoda bola poznačená pojmom hriech; blahobyt sa začal vnímať ako nebezpečie a pokušenie...

Tvrdiť a popierať jedno a to isté sa nám nedarí: to je subjektívna skúsenostná veta, nevyjadruje sa ňou nijaká nevyhnutnosť, ale len nemohúcnosť.

Pravý: po stránke citovej: to čo najsilnejšie podnecuje cit (ja); po stránke myslenia: - to čo poskytuje mysleniu najväčší cit sily; po stránke hmatania, videnia, počúvania: -to, pri čom treba klásť najsilnejší odpor. Teda podnietiť najvyššie stupne vo výkone, aby sa vzbudila viera, že objekt je pravdivý, to jest skutočný. Cit sily, boja, odporu navádza na to, že niečo, čomu sa tu odporuje, existuje.

Hrdé vedomie o výnimočnom privilégiu zodpovednosti, vedomie tejto slobody, ktorú má len málo ľudí, tejto moci nad sebou a chytrosti prestúpilo až do jeho najhlbšieho vnútra a stalo sa inštinktom, dominantným inštinktom: - ako bude nazývať tento dominantný inštinkt, ak by ho náhodou potreboval pomenovať? Nie je o tom žiadnych pochýb, tento suverénny človek ho bude volať svojím svedomím.

Ako sa vytvorí v zvierati - človeku pamäť? Ako sa vyryje do tomuto sčasti tupému, sčasti bľabotajúcemu rozptýlenému rozumu, tejto stelesnenej zábudlivosti Niečo tak, aby to zostalo stále prítomné? Tento starobylý problém, ako si možno myslieť, sa neriešil práve najjemnejšími prostriedkami; ba dokonca nie je v histórii ľudstva nič strašnejšie .Niečo sa musí vypáliť, aby to ostalo v pamäti: iba čo neprestáva bolieť, teda, nie bez krvi, mučenia, mrzačenia....

Ako sa vytvorí v zvierati - človeku pamäť? Ako sa vyryje do tomuto sčasti tupému, sčasti bľabotajúcemu rozptýlenému rozumu, tejto stelesnenej zábudlivosti Niečo tak, aby to zostalo stále prítomné? Tento starobylý problém, ako si možno myslieť, sa neriešil práve najjemnejšími prostriedkami; ba dokonca nie je v histórii ľudstva nič strašnejšie .Niečo sa musí vypáliť, aby to ostalo v pamäti: iba čo neprestáva bolieť ostáva v pamäti.

Mame umenie, aby sme nezahynuli od pravdy.

Na stavbe pojmov pracuje pôvodne jazyk- neskôr veda. (VEDA=PRÁCA NA POJMOVEJ STAVBE.) Vedec stavia svoju chyžku pri tejto stavbe, ktorá mu poskytuje ochranu pred prúdom nových metafor - mýtu, umeniu..kde každy strom môže prehovoriť a býk odvliecť pannu.

Život pokladám za inštinkt k rastu, k trvaniu, k zbieraniu síl, k moci : tam kde chýba vôľa k moci, tam je zánik. Tvrdím, že medzi najvyššími hodnotami ľudstva, táto vôľa chýba - a že pod tými najsvätejšími menami vedú hodnoty zániku, nihilistické hodnoty.

Sila vynaliezavosti, čo vybásnila kategórie, pracovala v službe potreby, totiž istoty, rýchlej zrozumiteľnosti na základe znakov a zvukov, skracovacích prostriedkov... Mocní urobili mená vecí zákonom a najväčší umelci abstrakcie spomedzi mocných stvorili kategórie.

..pod rukami židovských kňazov sa premenila väčšina období z histórie Izraela na obdobia úpadku, vyhnanstvo, dlhodobá smola sa premenila na večný trest , na dlhé obdobia —v obdobiach, v ktorých kňazi ešte neboli... urobili z mocných, slobodných postáv v histórii Izraela, podľa potreby, slabých..... alebo bozbožných, psychológiu každej veľkej udalosti zjednodušili na slabomyseľný vzorec "poslušnosti alebo neposlušnosti" voči Bohu.

Dejiny kresťanstva - a to od smrti na kríži - sú dejinami postupného, stále väčšieho nepochopenia pôvodného symbolizmu. S každým rozšírením na ešte širšie a ešte barbarskejšie masy, ktoré nemohli pochopiť podmienky za akých kresťanstov vzniklo, bolo nutné kresťanstvo zvulgarizovať, zbarbarizovať - poňalo do seba všetky učenia a rituály záhrobných kultov rímskeho impéria, nezmyselnosti všetkých druhov chorých myslí.

Ešte raz predviedol kňažský inštinkt veľký prečin na histórii - preškrtol včerajšok a predvčerajšok histórie kresťastva , vymyslel si históriu prvého kresťanstva, sfalšoval aj dejiny Izraela, aby vyzerali ako predhistória kresťanstva : "všetci proroci hovorili iba o Ježišovi" … Cirkev potom neskôr sfalšovala aj celé dejiny ľudstva na predhistóriu kresťanstva.

Oba protisebestojace hodnoty "dobrý ako protiklad neschopného,slabého" a "dobrý ako protiklad neposlušného,zlého" bojovali proti sebe po stáročia; a hoci má druhá hodnota už dlhý čas prevahu, ani dnes nechýbajú miesta na ktorých boj pokračuje. (Die beiden entgegensetzten Werthe "gut und schlecht", "gut und böse" haben einen fruchtbare, Jahrtausende langen Kampf auf Erden gekämpft..)

Rytiersko aristokratické hodnotové súdy majú ako svoj predpoklad mužskú telesnosť, kvitnúce, bohaté, prekypujúce zdravie a tiež to, čo ho udržuje, vojnu, dobrodružstvo, lov, tanec, bojové hry a vôbec všetko, čo sa dá označiť za silné, slobodné, radostné konanie.

Boli to židia, ktorí proti aristokratickej rovnici hodnôt (dobré=urodzené=mocné=pekné=šťastné=bohumilé) s desivou logikou postavili a pomocou priepastnej nenávisti udržali prevrátenie, totiž že - úbohí sú jediní dobrí, chudobní, omráčení, nízkopostavení, sú jediní dobrí, trpiaci, postrádajúci, chorí, škaredí sú aj jediní zbožní, jediní boží, pre nich jediných je štastie, blahoslavenosť - ale naproti tomu vy, vy urodzení a mocní, vy ste naveky tí zlí, krutí, hrešiaci, nenásitní, bezbožní, vy budete aj naveky nešťastní,prekliaty, zaratení (Die Juden sind es gewesen, die gegen die aristokratische Werthgleichung..)

Život pokladám za inštinkt k rastu, k trvaniu, k zbieraniu síl, k moci : tam kde chýba vôľa k moci, tam je zánik. Tvrdím, že medzi najvyššími hodnotami ľudstva, táto vôľa chýba - a že pod tými najsvätejšími menami vedú hodnoty zániku, nihilistické hodnoty.

Zdá sa, ak len som nepočul zle, že medzi kresťanmi existuje kritérium pravdivosti, ktoré sa volá ‚dôkaz sily‘. ‚Viera robí šťastným: preto je pravdivá.‘..... Že viera za určitých okolností robí blaženým, ale že blaženosť nerobí z fixnej idey pravdivú ideu, že viera hory neprenáša, ale že ich stavia tam, kde neboli: o tom sa možno presvedčiť letmou obchôdzkou v blázinci.

Boh je mŕtvý! Boh zostáva mŕtvy! A my sme ho zabili! Ako sa utešíme, vrahovia všetkých vrahov?

Čistý duch je čistý nezmysel: ak odčítame nervový systém a zmysly, smrteľnú obálku, tak sa iba prepočítame, nič viac.

Trocha emócie vznikajúcej pri slove, teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto emócia je to spoločné, základ pojmu..... Akýmsi sprostredkovateľom medzi týmito základmi a skutočnou metafyzikou je bytie - pojem vytvorený v poznaní na základe zdanlivého státia, ale prenesený do transcendentna ako transcendentný základ skutočnej metafyziky. V tejto metafyzike tiež vyjadruje stojatosť a aj jeho trvalosť, nemennosť, večnosť dokonalosť. Nietzsche ho ako takéto odmietal, pretože státie a dianie sa vylučujú...

Pojem substancie je dôsledkom pojmu subjektu: nie naopak! Je to teda pseudopojem, ktorého základ, Ja sme preniesli do objektu a tam sme ho urobili substanciou celého sveta, stojacou, večnou, bytím, kým naše Ja nazývame niekdy substanciou, niekedy len podstatou, duchom, ale s takým vlastnosťami aké má aj substancia. Substancia je zase teda len antropomorfizmus.

Koreň predstavy substancie je v jazyku, nie v bytujúcne mimo nás.

Teraz umieram a blednem, povedal by si, a čochvíľa nebudem ničím. Duše sú rovnako smrteľné ako telá. Ale uzol príčin, v ktorom som zapletený sa znovu vracia - ten ma opäť vytvorí! Ja sám patrím k príčinám večného návratu. Prídem znova, s týmto slnkom, s touto zemou, s týmto orlom, s týmto hadom - nie do nového života alebo do lepšieho života alebo do podobného života: - Navždy prichádzam do jedno a toho istého života, v celku i v maličkostiach - abyže znova učím večnému návratu všetkých vecí, abyže opäť hovorím slová o poludní veľkosti zeme a ľudského poludnia, abyže opäť ohlasujem ľuďom nadčloveka. Hovoril som svoje slovo, rozbijem sa na svojom slove: tak to chce môj večný údel (žreb) - umieram ako kazateľ!

Taký Boh (boh jedného národa na vrchole) musí vedieť pomáhať i škodiť, musí vedieť byť priateľom i nepriateľom - je uctievaný v dobrom i v zlom.

Neprirodzená kastrácia Boha na Boha, ktorý je iba dobrým je v tomto prípade (keď je národ na vrchole moci) neželateľné. Zlostný Boh je rovnako potrebný ako dobrý ... na čo by bol dobrý Boh, ktorý by nepoznal hnev, pomstu, závisť, výsmech, lesť, násilie? ktorému by neboli známe nadšenie z víťazstva a ničenia? Takému Bohu by nikto nerozumel. Načo by ho mali?

Keď nejaký národ upadá, keď cíti, že jeho nádej na slobodu je navždy stratená, keď je zo všetkého najužitočnejšia poddanosť, a uvedomí si, že cnosti podriadenia sú nevyhnutné podmienky jeho prežitia, potom sa musí aj Boh národa zmeniť. dann m u s s sich auch sein Gott verändern. Stane sa skrývajúcim sa, bojazlivým, skromným, radí k pokoju duše, k prekonaniu nenávisti, k znášanlivosti, k láske voči priateľom i nepriateľom. Ustavične moralizuje.. stáva sa bohom pre každého, osobným, kozmopolitom.

V skutočnosti neexistuje iná alternatíva pre bohov: alebo sú vôľou k moci - a dovtedy sú bohmi svojich národov- alebo sú bezmocnosťou k moci - a potom sa stanú nevyhnutne dobrými.

S tým istým inštinktom, ktorým podrobený národ označí svojho Boha za "dobro samo osebe", vyškrtnú Bohu svojich podrobiteľov všetky dobré vlastnosti, pomstia sa svojim panovníkom tým, že ich Boha démonizujú. Dobrý boh a diabol, oba sú produktom upadajúceho národa.

Božia vôľa, t.j. podmienky na udržanie kňažskej moci musia byť známe - k tomuto účelu je potrebné "zjavenie", v preklade : je potrebný veľký literárny falzifikát, objaví sa „sväté písmo“, - ktoré sa zverejní so všetkou kňažskou , posvätnou pompou, po dlhých dňoch v ktorých sa odpykávajú hriechy a plače sa nad nimi. „Božia vôľa“ bola ustanovená už dávno: celá katastrofa spočíva v tom, že sa človek odcudzil od „svätých písiem“ ... už Mojžišovi bola „vôľa Božia „zjavená… Čo sa však naozaj stalo? Kňaz, s prísnosťou, s pedantstvom, až od veľkých až po malé dane, ktoré sa mu museli platiť (- nezabudnite na najchutnejšie kúsky mäsa: pretože kňaz je jedák hovädzých steakov -) raz a navždy sformuloval, čo chce, t,j. aká je Božia .

S tým istým inštinktom, ktorým podrobený národ označí svojho Boha za "dobro samo osebe", vyškrtnú Bohu svojich podrobiteľov všetky dobré vlastnosti, pomstia sa svojim panovníkom tým, že ich Boha démonizujú. Dobrý boh a diabol, oba sú produktom upadajúceho národa.

..kráľovstvo Božie “sa tak zväčšilo. V minulosti mal (Boh) iba svoj ľud, svoj „vyvolený“ ľud. Medzitým však išiel rovnako ako jeho ľud, do cudzích krajín, na vandrovku, odvtedy nikdy nesedel na mieste: až sa nakoniec konečne všade začal cítiť ako doma, stal sa veľkým kozmopolitom.

Aby bola láska možná, musí byť boh osoba; aby mohli prehovoriť aj najhlbšie inštinkty, musí byť boh mladý. Pre horlivosť žien je potrebný pekný svätec, pre mužov sa dostáva do popredia Mária. Toto je predpoklad toho aby kresťanstvo ovládlo pôdu, na ktorej vládol kult Adonisa a Afrodity.

Starý Boh už nedokázal to čo voľakedy. Bolo ho treba opustiť. Čo sa však stalo? Zmenil sa pojem boha - pojem boha sa zneprirodzenil : za túto cenu sa ho dalo ďalej držať - Javeh, boh spravodlivosti, už nebol zjednotený s Izraelom, nebol výrazom jeho vnímania seba samého: bol už iba bohom za podmienok.... jeho pojem sa stal nástrojom v rukách knažských agitátorov, ktorí všetko šťastie odteraz interpretovali ako odmenu a nešťastie ako trest za neposlušnosť voči bohu, za hriechy..

Ten Boh, ktorého si Pavol vynašiel, ktorý sa vysmieva múdrosti sveta (v užšom zmysle dvom protivníkom povery - filológii a medicíne) je v skutočnosti len rázne rozhodnutie Pavla k tomuto : Bohom nazvať svoju vlastnú vôľu... (ad apoštol Pavol)

Boh, ktorý v pravý čas vylieči z nádchy, alebo ktorý nám v pravý čas povie, že máme nastúpť do voza, práve vo chvíli, kedy sa má rozpršať....Boh ako sluha, roznášač správ, pripomienkovač .. skrátka slovo pre najhlúpejšie náhody každého druhu.

Ukrivdený, pomstychtivý človek si najskôr vytvoril pojem "zlovoľného nepriateľa", zlosyna, a síce ako základný pojem, z ktorého potom odvodil pojem doplnkový, pojem "dobrého človeka" - jeho samého. Úplne inak je to u urodzeného, neukrivdeného (štastného, bohatého, pekného) človeka, ktorý si najskôr spontánne vytvorí pojem dobrého (v zmysle schopného, kvalitného) a až z toho potom odvodí pojem zlého (v zmysle nekvalitného, neschopného). / (..wie ihn der Mensch des Ressentiment concipirt ...er hat den bösen Feind concipirt....

Boli to židia, ktorí proti aristokratickej rovnici hodnôt (dobré=urodzené=mocné=pekné=šťastné=bohumilé) s desivou logikou postavili a pomocou priepastnej nenávisti udržali prevrátenie, totiž že - úbohí sú jediní dobrí, chudobní, omráčení, nízkopostavení, sú jediní dobrí, trpiaci, postrádajúci, chorí, škaredí sú aj jediní zbožní, jediní boží, pre nich jediných je štastie, blahoslavenosť - ale naproti tomu vy, vy urodzení a mocní, vy ste naveky tí zlí, krutí, hrešiaci, nenásitní, bezbožní, vy budete aj naveky nešťastní,prekliaty, zaratení (Die Juden sind es gewesen, die gegen die aristokratische Werthgleichung..)

Samotné ľudstvo stále trpí následkami týchto kňazských liečebných naivít! Pomyslime napríklad na určité formy stravovania (vyhýbanie sa mäsu), pôst, sexuálnu zdržanlivosť, útek „do púšte“ ... k tomu sa treba prirátať celú kňažskú a jemnú metafyziku nepriateľskú voči zmyslom, ktorá robí človeka lenivým a zároveň rafinovaným, ich samohypnotizácia na spôsob fakírov a Brahmanov - ... a to nakoniec ... nič (alebo Boh - túžba po unio mystike s Bohom je budhistickou túžbou po ničom, nirváne - a nič viac!).

..domáce zvieratko, stádovité zvieratko, choré zvieratko človek, - kresťan..

Kresťanstvo býva nazývané náboženstvom súcitu. - Súcit stojí v protiklade ku všetkým povzbudujúcim afektom, ktoré zvyšujú pocit života. Ked sa súcití, stráca sa na sile. Kôli súcitu sa zväčšuje a rozrôzňuje strata na sile, ktorú už životu uberá aj samotné utrpenie. Utrpenie sa cez súcit stáva nákazlivým.

Súcit zvádza k ničote. Nevolá sa to pritom ničota, ale hovorí tomu "druhý svet", alebo "Boh", alebo "skutočný život" alebo Nirvána, Oslobodenie, Blaženosť

V kresťanstve sa dostávajú do popredia inštinkty podrobených a utláčaných: sú to najnižšie vrstvy, ktoré v ňom hľadajú záchranu. Ako zamestnanie, ako prostriedok proti nude, sa tu praktizuje sebainkvizícia, sebakritika, kazuistika hriechu. Afekt voči mocnému, ktorý sa tu nazýva Boh, je neustále udžiavaný modlitbou. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ak tak len ako milosť a dar.

Krestanstvo je smrteľné nepriateľstvo proti pánom zeme, proti „vznešeným“ - a zároveň skrytá, tajná súťaž (- necháme ich mať naše telo, chceme iba „dušu“ ...) Kresťanstvo je nenávisť proti intelektu, proti pýche, odvahe, slobode, slobode mysle; Kresťanstvo je nenávisťou k zmyslom, k radostiam zmyslov, proti radosti všeobecne..

Keď kresťanstvo opustilo svoju prvú pôdu, najnižšie vrstvy, podzemný svet antického sveta, ako sa rozlialo medzi barbarskými národmi, nenašlo tu už unavených ľudí, ale ľudí vnútorne zdivočených ... silných ľudí, ale nepodarených.

Kresťanstvo potrebovalo barbarské pojmy a hodnoty, aby sa stalo pánom nad barbarmi: také sú obetovanie prvorodených, pitie krvi pri večeri pánovej, pohŕdanie duchom a kultúrou; mučenie vo všetkých formách, telesné a duševné; veľká pompéznosť uctievania.

Aby bola láska možná, musí byť boh osoba; aby mohli prehovoriť aj najhlbšie inštinkty, musí byť boh mladý. Pre horlivosť žien je potrebný pekný svätec, pre mužov sa dostáva do popredia Mária. Toto je predpoklad toho aby kresťanstvo ovládlo pôdu, na ktorej vládol kult Adonisa a Afrodity.

Úpadok je v pre ľudí bažiacich po moci v kresťanstve a judaizme, teda pre kňazov iba prostriedkom: tento typ ľudí má životný záujem na tom, spraviť ľudstvo chorým a pojmy ako dobrý a zlý, pravdivý a klamný prevrátiť v životunebezpečnom a svetpopierajúcom zmysle.

Starý Boh už nedokázal to čo voľakedy. Bolo ho treba opustiť. Čo sa však stalo? Zmenil sa pojem boha - pojem boha sa zneprirodzenil : za túto cenu sa ho dalo ďalej držať - Javeh, boh spravodlivosti, už nebol zjednotený s Izraelom, nebol výrazom jeho vnímania seba samého: bol už iba bohom za podmienok.... jeho pojem sa stal nástrojom v rukách knažských agitátorov, ktorí všetko šťastie odteraz interpretovali ako odmenu a nešťastie ako trest za neposlušnosť voči bohu, za hriechy..

Prostriedky ako sa s zmieriť s Bohom, sú jednoducho prostriedky, ktorými sa ešte viac človek podriadi kňazom.. Jedine kňaz može vykúpiť.

Boh odpúšťa tým, ktorí činia pokánie - v preklade : ktorí sa podriadia kňazovi

Dejiny kresťanstva - a to od smrti na kríži - sú dejinami postupného, stále väčšieho nepochopenia pôvodného symbolizmu. S každým rozšírením na ešte širšie a ešte barbarskejšie masy, ktoré nemohli pochopiť podmienky za akých kresťanstov vzniklo, bolo nutné kresťanstvo zvulgarizovať, zbarbarizovať - poňalo do seba všetky učenia a rituály záhrobných kultov rímskeho impéria, nezmyselnosti všetkých druhov chorých myslí.

A tu (pri smrti Ježiša) sa vynoril jeden absurdný problém "Ako to mohol Boh dopustiť!" . Na to našiel narušený rozum malého spoločenstva vyložené strašnú a absurdnú odpoveď : Boh dal svojho syna ako obeť za odpustenie hriechov. Ako zrazu skončilo evanjelium! Obetovanie za vinu a to ešte v najbarbarskejšej forme - obetovanie nevinného. Aké hrozné pohanstvo.

Nikto sa nemôže slobodne rozhodnúť stať kresťanom : na kresťana ani nedá obrátiť, - treba byť na to dostatočne chorým...

Boh na kríži - ešte stále sa nechápe, aká strášná je myšlienka, ktorá sa za týmto symbolom skrýva - všetko, čo trpí, všetko čo visí na kríži je božské ... my všetci visíme na kríži, preto sme božskí. Kresťanstvo bolo víťazstvom, všetko ušľachtilejšie zmýšľanie s ním prehralo.

Tak treba chápať aj presvedčenie, vieru. Človek presvedčenia má v nej svoju chrbticu. Veľa vecí nevidieť, v žiadnom bode nebyť nestranný, byť skrz naskrz prívržencom, mať prísny a nejednoznačný názor na všetky hodnoty, bez čoho nevie žiť. Ale vďaka tomu je protikladom, zarytým odporcom pravdivého - Pravda.. nie je pre veriaceho voľne k dispozícii ...

Malé vzbúrenecké hnutie, ktoré bolo pokrstené menom Ježiš Nazaretský... bolo povstaním proti „dobrým a spravodlivým“, proti „svätým Izraela“, proti hierarchii spoločnosti - nie proti jej korupcii, ale proti kastám, privilégiam, poriadku, vzorom; bola to neviera vo „vyšších ľudí“, veľké NIE vyslovené všetkému, čo bolo kňaz a teológ.

Tento svätý anarchista, ktorý vyzýval spodinu ľudu, vyhnancov a hriešnikov, najnižšiu kastu v židovstve k odporu voči vládnucemu poriadku - jazykom, ktorý ak sa dá veriť evanjeliám, by ešte aj dnes viedol na Sibír, bol politický zločinec. (čo dokazuje aj nápis na kríži - INRI - Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum) (Ježiš Nazaretský Kráľ Židovský)

Zomrel za vlastnú vinu - a chýba akýkoľvek dôvod, hocijako často je to tvrdené - že by zomrel za viny druhých.

Ak niečo nie je podľa evanjelií, tak je to pojem "hrdina". Práve opak ku všetkému zápaseniu, ku všetkému pocitu boja-s-niečím sa tu stal inštiktom. Neschopnosť k odporu sa tu stal morálkou ("neprotivte sa zlému" je najhlbšie slovo evanjelií, ich kľúčom v určitom zmysle), blaženosť v mieri, v mierumilovovnosti, v nemožnosti byť nepriateľom. (ad Ježiš Nazaretský)

Čo znamená radostná zvesť? Objavil sa skutočný život, večný život - nie ako sľub, ale je tu, je vo vás : ako život v láske, v láske bez vypočítavania a vylúčenia. Každý sme dieťaťom božím, Ježiš si nenárokuje nič pre seba, ako dieťa božie je každý rovný každému.

Tento radostný posol zomrel tak ako žil, ako učil - nie aby spasil ľudí, ale aby im ukázal ako žiť. Prax je to čo zanechal ľudstvu: jeho správanie pred sudcami, pred žalobcami, pred ohováračmi a výsmievačmi - jeho správanie na kríži. (ad Ježiš Nazaretský)

Som len telo a nič okrem toho. Duša je len slovo pre čosi na mojom tele. /Leib bin ich ganz und gar, und Nichts ausserdem; und Seele ist nur ein Wort für ein Etwas am Leibe.

...mucha či vták percipujú úplne iný svet než človek a... otázka, ktorá z oboch percepcií sveta je správnejšia, je zhola nezmyselná, pretože by sa už muselo merať meradlom správnej percepcie, t.j. meradlom neexistujúcim. Vôbec mi však správna percepcia - to by znamenalo adekvátne vyjadrenie objektu v subjekte - pripadá ako rozporuplný nezmysel: lebo medzi dvoma absolútne rozdielnymi sférami, ako sú subjekt a objekt, nie je kauzalita, správnosť, vyjadrenie, ale nanajvýš estetické správanie, mám na mysli náznakový prenos, zadrhávajúci preklad do celkom cudzieho jazyka.

Samotné ľudstvo stále trpí následkami týchto kňazských liečebných naivít! Pomyslime napríklad na určité formy stravovania (vyhýbanie sa mäsu), pôst, sexuálnu zdržanlivosť, útek „do púšte“ ... k tomu sa treba prirátať celú kňažskú a jemnú metafyziku nepriateľskú voči zmyslom, ktorá robí človeka lenivým a zároveň rafinovaným, ich samohypnotizácia na spôsob fakírov a Brahmanov - ... a to nakoniec ... nič (alebo Boh - túžba po unio mystike s Bohom je budhistickou túžbou po ničom, nirváne - a nič viac!).

To že mučeníci dokazujú niečo o pravde veci, je tak málo pravdivé, že sa mi chce úplne poprieť, že by ktorýkoľvek mučeník mal niečo dočinenia s pravdou.

Smrti mučeníkov sú nešťastím histórie: zvádzajú... úsudok všetkých idiotov, žien a ľudu, že na veci, pre ktorú niekto išiel na smrť (alebo, ktorá vyvolala pandémiu smrtichtivosti ako za prvého kresťanstva) niečo je.

Ako povedal Zarathusra: Krv je najhorší svedok pravdy; krv otrávi aj to najčistejšie učenie šialenstvom a nenávisťou v srdci.

Tak treba chápať aj presvedčenie, vieru. Človek presvedčenia má v nej svoju chrbticu. Veľa vecí nevidieť, v žiadnom bode nebyť nestranný, byť skrz naskrz prívržencom, mať prísny a nejednoznačný názor na všetky hodnoty, bez čoho nevie žiť. Ale vďaka tomu je protikladom, zarytým odporcom pravdivého - Pravda.. nie je pre veriaceho voľne k dispozícii ...

Prehnané postoje týchto chorých duchov, týchto epileptikov pojmu, pôsobia na masy ľudí - fanatici sú pôvabne zvláštny, ľudstvo radšej vidí tváre ako počúva dôvody.

Napokon: Ak predpokladáme, že všetko je len stávanie, tak poznanie je možné len na základe viery v bytie

Pravda a viera, že niečo je pravda: dva celkom protikladné záujmové svety — ku každému sa prichádza celkom odlišnými cestami.

Ak napríklad spočíva šťastie v tom, že človek verí, že je oslobodený od hriechu, tak ako predpoklad, nie je potrebné, aby bol človek hriešny, stačí, že sa za takého pokladá.

Presvedčenia sú väzenia. ... Sloboda o každého druhu presvedčenia je silou, možnosťou slobodného rozhľadu.

Presvedčenie je prostriedok: Veľa sa dá dosiahnuť pomocou presvedčenia. Veľká vášen potrebuje a využíva presvedčenia, nie je im podriadená. Je voči nim suverénna.

Dejiny kresťanstva - a to od smrti na kríži - sú dejinami postupného, stále väčšieho nepochopenia pôvodného symbolizmu. S každým rozšírením na ešte širšie a ešte barbarskejšie masy, ktoré nemohli pochopiť podmienky za akých kresťanstov vzniklo, bolo nutné kresťanstvo zvulgarizovať, zbarbarizovať - poňalo do seba všetky učenia a rituály záhrobných kultov rímskeho impéria, nezmyselnosti všetkých druhov chorých myslí.

Podstatou človeka a všetkého je vôľa k moci.

Rytiersko aristokratické hodnotové súdy majú ako svoj predpoklad mužskú telesnosť, kvitnúce, bohaté, prekypujúce zdravie a tiež to, čo ho udržuje, vojnu, dobrodružstvo, lov, tanec, bojové hry a vôbec všetko, čo sa dá označiť za silné, slobodné, radostné konanie.

Každý živočích (a teda aj človek) sa inštiktívne snaží dosiahnuť optimálne podmienky, za ktorých môže úplne rozvinúť svoju silu, pri ktorých dosiahne maximum pocitu moci... a preto každý živočích rovnako inštinktívne neznáša ...všetky prekážky, ktoré sa mu na tejto ceste za optimom vyskytnú (nie je to to cesta za šťastím, o ktorej hovorím, ale cesta za mocou, za činom a v vo väčšine prípadov i cesta do nešťastia).

Slabosť treba premenovať na zásluhu ... a omráčenosť, ktorá neodpláca na dobrotu; ustráchanú poníženosť na pokoru; podrobenosť tými, ktorých nenávidíme na poslušnosť. Neútočnosť slabého, zbabelosť samu, na ktorú je bohatý, stánie pri dverách a čakanie na trpezliosť, sa-nemôcť-pomstiť na sa nechcieť pomstiť či dokonca odpustenie (lebo nevedia čo činia, iba my vieme čo činia).

Boh upadajúcich, pripravený o svoje mužské cnosti a pohnútky sa stáva bohom fyziologicky zaostalých, slabých. Oni sami sa nenazývajú slabými, ale dobrými.

Zomrel za vlastnú vinu - a chýba akýkoľvek dôvod, hocijako často je to tvrdené - že by zomrel za viny druhých.

A tu (pri smrti Ježiša) sa vynoril jeden absurdný problém "Ako to mohol Boh dopustiť!" . Na to našiel narušený rozum malého spoločenstva vyložené strašnú a absurdnú odpoveď : Boh dal svojho syna ako obeť za odpustenie hriechov. Ako zrazu skončilo evanjelium! Obetovanie za vinu a to ešte v najbarbarskejšej forme - obetovanie nevinného. Aké hrozné pohanstvo.

Teraz umieram a blednem, povedal by si, a čochvíľa nebudem ničím. Duše sú rovnako smrteľné ako telá. Ale uzol príčin, v ktorom som zapletený sa znovu vracia - ten ma opäť vytvorí! Ja sám patrím k príčinám večného návratu. Prídem znova, s týmto slnkom, s touto zemou, s týmto orlom, s týmto hadom - nie do nového života alebo do lepšieho života alebo do podobného života: - Navždy prichádzam do jedno a toho istého života, v celku i v maličkostiach - abyže znova učím večnému návratu všetkých vecí, abyže opäť hovorím slová o poludní veľkosti zeme a ľudského poludnia, abyže opäť ohlasujem ľuďom nadčloveka. Hovoril som svoje slovo, rozbijem sa na svojom slove: tak to chce môj večný údel (žreb) - umieram ako kazateľ!