Theodor Munz

Stredovekého náboženského Boha, modlitby ku ktorému sa ukázali zbytočnými, treba previesť na filozofického boha-prírodu, z ktorého už možno všeličo získať. Nie však modlitbami, ale jeho poznávaním a praktickým konaním podľa jeho zákonov.

Omyl je však len zlomkom zla. Zlo vo svojej pravej (najpravejšej) podobe, zlo ako také vystupuje v morálke. V nej si ho najviac uvedomujeme, lebo v nej nás páli najviac. Tu ide o úroveň medziľudských vzťahov a často o sám život.

Skúsenostná bariéra nedovoľuje síce priamo preniknúť k objektu a robí jeho obraz nedokonalým, no subjekt vďaka svojej schopnosti zdokonaľovať sa môže túto bariéru takpovediac stenčovať a obraz objektu spresňovať. Aká hrubá je táto bariéra, teda ako ďaleko sme od skutočnosti, však nemôžeme vedieť. Kritérium rozširovania sa okruhu adekvátnosti platí len pre skúsenosť a nie aj pre skutočnosť. Popri ňom, či namiesto neho, by sme potrebovali ešte kritérium aproximatívnosti (ku skutočnosti), ktoré nemáme.

Niekdajšia racionálnosť sa mení v nových podmienkach na iracionálnosť, pravdy na omyly, čiže nebola iracionálnosťou vždy. Pýtam sa však: Ak to teda neboli nikdy pravdy, ale vždy len omyly, nemáme teda pravdy ani my?

Neúplné zhistorizovanie pravdy vo filozofii je vidieť aj v tom, že vývojom prekonané pravdy sa ešte ani dnes často nepokladajú za niekdajšie pravdy, ale hneď od začiatku za omyly.

Omyl je však len zlomkom zla. Zlo vo svojej pravej (najpravejšej) podobe, zlo ako také vystupuje v morálke. V nej si ho najviac uvedomujeme, lebo v nej nás páli najviac. Tu ide o úroveň medziľudských vzťahov a často o sám život.

Zlo dopúšťa na nás evolúcia, núti nás ísť za dobrom, nie však aby sme sa zla zbavili, ale aby sme sa pomocou neho zachovávali. Zlo, nedostatok nás naučil tvoriť, myslieť, byť proti zlu a zdokonaľovať sa. Oslava človeka si vyžaduje predovšetkým oslavu zla, ktoré urobilo z neho to, čím je.

Človek napriek subjektu je naďalej prírodou, ale jeho jednota s pôvodným svetom je (vďaka subjektu) potlačená hlboko do podvedomia.

Pravda je len zhoda so skúsenosťou a tak, ako sa historicky mení skúsenosť, mení sa aj pravda.

Pravda je historicky podmienené vystihovanie skúsenosti myslením, považované za zhodu so samou skutočnosťou.

Pravda je vždy konkrétna, viazaná na určité podmienky a mimo nich sa stáva omylom.

Pravda je objektívna, ale len v zmysle intersubjektívnosti.

Pravda je relatívna. V to, že sa vývojom blížime k totálnej a absolútnej pravde, iba veríme.

Odraz objektu v subjekte je verný, mechanický, zrkadlový a teda dokonalý. Zároveň však teória odrazu uznáva, že obraz môže byť skreslený, špecifický, subjektívne podmienený, čiže nedokonalý. Protirečenie medzi tézou dokonalého a tézou nedokonalého odrazu objektu v subjekte sa rieši za pomoci tézy zrniek absolútnej pravdy. Tieto zrnká sú dokonalým odrazom častí skutočnosti, z ktorých si potom skladáme úplný mozaikovitý zrkadlový obraz celej skutočnosti. Správnosť ich poskladania zaručuje prax. Čo v praxi funguje, je poskladané správne a teda dokonale odráža skutočnosť. Prax je kritériom pravdy. Korešpondenčné kritérium pravdy rozhoduje o pravdivosti zrniek absolútnej pravdy, koherentnosť ich poskladania zaručuje prax.

Niekdajšia racionálnosť sa mení v nových podmienkach na iracionálnosť, pravdy na omyly, čiže nebola iracionálnosťou vždy. Pýtam sa však: Ak to teda neboli nikdy pravdy, ale vždy len omyly, nemáme teda pravdy ani my?

Neúplné zhistorizovanie pravdy vo filozofii je vidieť aj v tom, že vývojom prekonané pravdy sa ešte ani dnes často nepokladajú za niekdajšie pravdy, ale hneď od začiatku za omyly.

Pravda je teda tiež ľudská, poznávacia kategória, pravdu hľadá a tvorí len človek, ktorý vie, že sa často mýli, a práve preto chce mať pravdu; prirodzene, s prihliadaním na skutočnosť.

Odraz objektu v subjekte je verný, mechanický, zrkadlový a teda dokonalý. Zároveň však teória odrazu uznáva, že obraz môže byť skreslený, špecifický, subjektívne podmienený, čiže nedokonalý. Protirečenie medzi tézou dokonalého a tézou nedokonalého odrazu objektu v subjekte sa rieši za pomoci tézy zrniek absolútnej pravdy. Tieto zrnká sú dokonalým odrazom častí skutočnosti, z ktorých si potom skladáme úplný mozaikovitý zrkadlový obraz celej skutočnosti. Správnosť ich poskladania zaručuje prax. Čo v praxi funguje, je poskladané správne a teda dokonale odráža skutočnosť. Prax je kritériom pravdy. Korešpondenčné kritérium pravdy rozhoduje o pravdivosti zrniek absolútnej pravdy, koherentnosť ich poskladania zaručuje prax.

Ide o čosi podobné laickému ovládaniu súčasných elektronických strojov a prístrojov, ktorých dejom nerozumieme, ale ich ovládame. Pohybujeme sa len v žitej skutočnosti, ale našli sme úspešnú metódu diskusie s vonkajšou skutočnosťou, lebo ľudskej reči nerozume. Veď sme s ňou spojení, sme z nej, v nej a aj s ňou.... kto hľadá, nájde, lebo hľadá len doma, vo svojom.

Filozofia je znesamozrejmovanie samozrejmého.

Ak veda hovorí: to je pravda, to je omyl, filozofia sa pýta : čo je to pravda, čo je omyl?

Filozofia sa pohybuje na abstraktnej úrovni. Otvorila sa pred starými Grékmi ako nová oblasť poznávania skutočnosti a už ju nemohli obísť. Je to krásny historický jav, vidieť ako sa pred človekom, ktorý má pred sebou každý deň určitú skutočnosť, zrazu otvára medzera a vynára sa v nej nová, doteraz nevídaná skutočnosť, ktorá sa pred neho postaví ako výzva: vyvolal si ma a teraz ma skúmaj !

Filozofia je diskusia stá a tisícročí.

Mimo seba, do vonkajška nijako nepreniká žiadna metafyzika, ktorá si do Kanta trúfala rozumom prenikať tam, kam zmysly nesiahali. Metafyzika nie je však zrušená, ale len prenesená z transcendentna do imanentna, konkrétne do človeka, z ktorého sa zrodila a bola prenesená do transcendentna. (ad Immanuel Kant )

Hegel teda v celom svojom diele ukazuje, ze ani Boh nie je od zaciatku uplne hotovy, dokonaly, ako hlasala krestanska teologia a teologizujuca filozofia pred nim, ale ze sa dialekticky vyvij, ze obsahuje aj negacie, chyby a omyly,zlo...na jeho zlo doplaca aj clovek, hoci mu to nakoniec prinasa dobro.(ad Georg Wilhelm Friedrich Hegel)

Stredovekého náboženského Boha, modlitby ku ktorému sa ukázali zbytočnými, treba previesť na filozofického boha-prírodu, z ktorého už možno všeličo získať. Nie však modlitbami, ale jeho poznávaním a praktickým konaním podľa jeho zákonov.

Rád by som poznal čo len jedinú špecifickú vlastnosť ducha, neodvodenú z hmoty, no obávam sa, že mi ju nikto neuvedie.

Stredovekého náboženského Boha, modlitby ku ktorému sa ukázali zbytočnými, treba previesť na filozofického boha-prírodu, z ktorého už možno všeličo získať. Nie však modlitbami, ale jeho poznávaním a praktickým konaním podľa jeho zákonov.

Mimo seba, do vonkajška nijako nepreniká žiadna metafyzika, ktorá si do Kanta trúfala rozumom prenikať tam, kam zmysly nesiahali. Metafyzika nie je však zrušená, ale len prenesená z transcendentna do imanentna, konkrétne do človeka, z ktorého sa zrodila a bola prenesená do transcendentna. (ad Immanuel Kant )