Iné zobrazenie filozofických škôl
slavjanofilstvo
Kategória: politicka filozofia
predchádzajúca škola nasledujúca škola
https://cs.wikipedia.org/wiki/Slavjanofilstv%C3%AD
Slavjanofilstvo bol špecifický filozofický a kultúrno-náboženský prúd v Rusku v období rokov 1840 – 1886, ktorý odmietal západnícke tendencie a ruské odlišnosti od európskej kultúry nepokladal za zaostalosť, ale naopak za prednosti.
Jeho sympatizanti a stúpenci - slavjanofili - nesúhlasili s integráciou krajiny do všeobecného európskeho kultúrno-civilizačného okruhu a vyhlasovali, že Rusko je okruhom vlastným, špecifickým. Nemá sa západu prispôsobovať, pretože vyprázdnený západ bude naopak Rusko veľmi potrebovať a raz sa k nemu obráti. Slavjanofili preto vyzdvihovali cárske Rusko a pravoslávia s jeho tradíciami a zvyklosťami, ktoré – na rozdiel od západníkov – považovali za prednosti ako symbol zaostalosti. Tvrdili, že ruská obščina – základná jednotka štátu – so spoločným vlastníctvom pôdy vznikla postupným vývojom, dohodou a harmóniou, zatiaľ čo západná spoločnosť stojí na vojenskom dobývaní a dominancii.[1] Za základný ideový prvok je tak možné vidieť odpor voči západu ako voči agresívnemu, zhnitému, prehnane individualistickému a racionalistickému svetu a idealizácii tradičnej patriarchálnej pravoslávnej spoločnosti. Aj keď sa hnutie hlásilo k všeobecnej myšlienke slovanstva, najmä v konfliktoch s Poľskom sa slavjanofili postavili ostro proti Poliakom a aj proti národným hnutiam Ukrajincov a Bielorusov zdôrazňovali záujem pravoslávia, ruského národa a štátu.
Slavjanofilstvo bol špecifický filozofický a kultúrno-náboženský prúd v Rusku v období rokov 1840 – 1886, ktorý odmietal západnícke tendencie a ruské odlišnosti od európskej kultúry nepokladal za zaostalosť, ale naopak za prednosti.
Jeho sympatizanti a stúpenci - slavjanofili - nesúhlasili s integráciou krajiny do všeobecného európskeho kultúrno-civilizačného okruhu a vyhlasovali, že Rusko je okruhom vlastným, špecifickým. Nemá sa západu prispôsobovať, pretože vyprázdnený západ bude naopak Rusko veľmi potrebovať a raz sa k nemu obráti. Slavjanofili preto vyzdvihovali cárske Rusko a pravoslávia s jeho tradíciami a zvyklosťami, ktoré – na rozdiel od západníkov – považovali za prednosti ako symbol zaostalosti. Tvrdili, že ruská obščina – základná jednotka štátu – so spoločným vlastníctvom pôdy vznikla postupným vývojom, dohodou a harmóniou, zatiaľ čo západná spoločnosť stojí na vojenskom dobývaní a dominancii.[1] Za základný ideový prvok je tak možné vidieť odpor voči západu ako voči agresívnemu, zhnitému, prehnane individualistickému a racionalistickému svetu a idealizácii tradičnej patriarchálnej pravoslávnej spoločnosti. Aj keď sa hnutie hlásilo k všeobecnej myšlienke slovanstva, najmä v konfliktoch s Poľskom sa slavjanofili postavili ostro proti Poliakom a aj proti národným hnutiam Ukrajincov a Bielorusov zdôrazňovali záujem pravoslávia, ruského národa a štátu.
