Moritz Schlick

Kant zvykol vo svojich prednáškach hovorit, že filozofiu nemožno naučiť. Jediná vec, ktorú možem naučiť je filozofovanie. Leibniz, ked v Berline zalozil Prusku akademiu vied a načrtol plány jej zloženia, pridelil v nej miesto všetkým vedám, no filozofia medzi nimi nebola. Leibniz nenašiel žiadne miesto pre filozofiu v systéme vied, lebo si jasne uvedomoval, že nejde o hľadanie konkrétneho druhu pravdy, ale o činnosť, ktorá musí sprevádzať každé hľadanie pravdy.

Radost z poznania je potešením z verifikácie, je to ušlachtilá emócia, ktorá sprevádza správne hľadanie.

Prv než posúdim pravdivosť výroku, musím pochopiť jeho význam.

Pravda je zhoda myslenia so sebou samým.

Predmetom filozofického skumania je veda samá a metódou je logický rozbor jej pojmov, viet a dôkazov.

Ak nie je filozofia vedou, čím je? Kráľovnou vied. Nikde nie je napísané, že královna musí byť tiež vedou.

Filozofia je metódou a veda je tou, čo túto metódu používa.

Veda by sa mala vymedziť, ako hľadanie pravdy a filozofia ako hľadanie významu. (kedže už Sokrates sa primárne zameriaval na vyjasnenie toho, čo sa mienilo, keď sa položili nejaké otázky, alebo sa použili nejaké slová a zvyčajne nedospel k určitým konečným pravdám.)

Filozofia - hľadanie významu, rozhodne teda nemôže pozostávať z výrokov, nemôže byť vedou. Hľadanie významu teda nie je nič iné, iba akousi duševnou činnosťou. Filozofia je činnost, nie veda, no táto činnost, prirodzene neustále funguje v každej jednej vede, lebo prv než vedy môžu objaviť pravdivosť alebo nepravdivosť výroku, musia nájsť význam.

V staroveku bola filozofia totožná s vedou preto, že v tom čase boli všetky pojmy, ktoré sa používajú na opisovanie sveta mimoriadne vágne. Úlohu vedy podmieňoval fakt, že neboli jasné pojmy. Museli sa pozvoľne vyjasňovať, hlavné úsilie vedeckého skúmania sa muselo zameriavať na toto vyjasňovanie, t.j. muselo byť filozofické.

Konštatácie (Pozorovacie vety) - 'Tu je teraz to a to.' - pri týchto výrokoch je zisťovanie pravdy a zmyslu neoddeliteľné, rovnako ako pri analytických výrokoch, sú to jediné syntetické vety, kt. nie sú hypotézami. Konštatáciu nemôžem zapísať bez straty zmyslu. ('Tu a teraz' zapísané stráca význam).Nie sú v základoch vedy, poznanie sa nimi začína a zároveň ich spotrebúva ako drevo v plameni. Zvyšné vety sa generujú v procese indukcie. (protokolárne vety). Z nich sa potom spätne tvoria predikcie, ktoré sú opäť pozorovacími vetami (konštatáciami) a ktoré je potrebné overiť, verifikovať.

Všetky naše definície sa musia končiť nejakým ukázaním. Definovať farbu je nemožné, treba ju ukázať.

Zmysel vety určujeme metódou verifikácie.

Predmetom filozofického skumania je veda samá a metódou je logický rozbor jej pojmov, viet a dôkazov.

Ak nie je filozofia vedou, čím je? Kráľovnou vied. Nikde nie je napísané, že královna musí byť tiež vedou.

Filozofia je metódou a veda je tou, čo túto metódu používa.

Veda by sa mala vymedziť, ako hľadanie pravdy a filozofia ako hľadanie významu. (kedže už Sokrates sa primárne zameriaval na vyjasnenie toho, čo sa mienilo, keď sa položili nejaké otázky, alebo sa použili nejaké slová a zvyčajne nedospel k určitým konečným pravdám.)

Filozofia - hľadanie významu, rozhodne teda nemôže pozostávať z výrokov, nemôže byť vedou. Hľadanie významu teda nie je nič iné, iba akousi duševnou činnosťou. Filozofia je činnost, nie veda, no táto činnost, prirodzene neustále funguje v každej jednej vede, lebo prv než vedy môžu objaviť pravdivosť alebo nepravdivosť výroku, musia nájsť význam.

Podľa niektorých je filzofia vedou o hodnotach, lebo veria, že najvšeobecnejšie problémy, ku ktorým všetky otázky napokon vedú, takým či onakým spůsobom súvisia s hodnotou. Podľa iných je epistemológiou, lebo sa predpoklada, že teória poznania sa zaoberá najvšeobecnejšími princípmi, na ktorých spočívajú všetky jednotlivé pravdy. Jeden z dôsledkov, ktorý z toho vyvodzujú je, že filozofia je buď zčasti alebo úplne metafyzikou. (s čím Schlick nesúhlasí)

V staroveku bola filozofia totožná s vedou preto, že v tom čase boli všetky pojmy, ktoré sa používajú na opisovanie sveta mimoriadne vágne. Úlohu vedy podmieňoval fakt, že neboli jasné pojmy. Museli sa pozvoľne vyjasňovať, hlavné úsilie vedeckého skúmania sa muselo zameriavať na toto vyjasňovanie, t.j. muselo byť filozofické.

Metafyzika sa podkladá za akýsi konštrukciu, ktorá je vybudovaná na vede a čiastočne na nej spočíva, no týči sa do vznešených výšok, ktoré sú mimo dosahu všetkých vied a skúseností.

Príčina, ktorá má účinok sú dva udalosti, ktoré sa nedajú v skutočnosti izolovať. Preto sa vágne pojmy príčiny a účinku nahradili presnejším pojmom matematickej funkcie - zákona.

Nech sú nasledjúce stavy fyzikálneho systému akékoľvek, vždy je možné nájsť fcie, ktoré ich spájajú. Je tu ale problém ľubovoľnosti týchto funkcií, ktorý možno riešiť estetickým kritériom (v jednoduchosti je krása - funkcie by mali byť čo najjednoduchšie). Časové a priestorové súradnice by nemali byť v týchto fciách obsiahnuté v explicitnej forme (že by výsledok závisel od napr. dátumu)

Kauzalita, ak vôbec niečím je, nemôže byť iným, iba princípom usporiadania.

Ako verifikujeme, že užitie nejakého lieku nielen predchádzalo, ale aj zapríčinilo pacientovo uzdravenie? 1. spôsob : vyskúšame liek mnohokrát na mnohých pacientoch. 2. spôsob: úplne porozumieme ako funguje nejaká liečba v ľudskom tele. Druhý spôsob sa líši od prvého iba tým, že pozorujeme viac udalostí, resp. nepretržitý reťazec udalostí, ktoré susedia v priestore a čase - je to zasa len pravidelnosť v postupnosti udalostí.

Na chápaní kauzality nie je nič z logického usudzovania, logickej nevyhnutnosti. Toto všetko jasne pochopil už David Hume.

Starší filozofi si tieto dva nevyhnutnosti (logickú a kauzálnu) zamieňali, tj. verili že účinok sa dá logicky odvodiť z príčiny. (ad Benedictus de Spinoza)

Predmetom vedy je objavovať usporiadanosť sveta (t.j. formulovať prírodné zákony)