Marcus Aurelius

Vykonávaj svoju prácu nie ako úbožiak, ani akoby si pritom chcel dôjsť milosrdenstva alebo obdivu, ale len to chci, aby si sa pričiňoval o niečo a zdržiaval sa niečoho, podľa toho, ako to za hodno uznáva spoločenský zreteľ.

Umenie žiť sa skôr podobá umeniu zápasiť ako umeniu tancovať, pretože aj v ňom sa treba postaviť pohotove a pevne proti úderom, hoci nepredvídaným.

S ktorými vecami ťa spojil osud, s tými sa uveď do súladu, a s ktorými ľuďmi ti určil osud stýkať sa, tých miluj, ale opravdivo !

Ľudia si hľadajú miesta, kam by sa uchýlili: vidiek, prímorie, hory. Však aj ty často zatúžiš po niečom takom. Ale to všetko je príliš pomalé, pretože v ktorúkoľvek chvíľu sa ti zachce, môžeš sa uchýliť do seba samého. Veď nikde nemá človek kľudnejší ani nerušenejší útulok než vo svojej vlastnej duši, najmä ten, kto má v sebe také hodnoty, že stačí do nich nahliadnuť, a ihneď sa ocitá v dokonalej pohode; táto pohoda potom podľa môjho údudku nie je nič iné ako pocit mravnej sporiadanosti.

Zažeň nesprávnu predstavu, zastav činnosť pudov, uhas žiadostivosť a maj pri sebe len vedúci rozum !

Čo nás tu teda môže bezpečne viesť? Jedno jediné - filozofia. A jej príkaz je, aby sme božstvo vo svojom vnútri chránili pred zneuctením a krivdou a dopomáhali mu k víťazstvu nad rozkošou aj bolesťou, aby sme nič neurobili bezcieľne, nič podvodne ani pokrytecky a aby sme boli nezávislí na činnosti alebo nečinnosti kohokoľvek iného; aby sme sa ochotne podrobovali všetkým udalostiam a osudom, ktoré sa stávajú s presvedčením, že k nám prichádzajú odtiaľ, odkiaľ sme prišli my sami, a konečne aby sme očakávali smrť s odovzdanou mysľou ako prirodzené rozlúčenie prvkov, z ktorých sa každé stvorenie skladá.

Umenie žiť sa skôr podobá umeniu zápasiť ako umeniu tancovať, pretože aj v ňom sa treba postaviť pohotove a pevne proti úderom, hoci nepredvídaným.

Stretnem sa s človekom všetečným, nevďačným, domýšľavým, potmehúdskym, závistlivým a sebeckým. Všetky tieto vady vyplývajú z neznalosti dobra a zla. Ja však som dospel k poznaniu, že dobro svojou prirodzenosťou je krásne a zlo je škaredé a že aj prirodzenosť práve toho, kto chybuje, je príbuzná s mojou, nie snáď účasťou na tej istej krvi alebo rodu, ale na tom istom rozumu a jeho božskom podielu: nemôžem teda od nikoho z nich utrpieť škodu, lebo nikým sa nedám zlákať k ničomu škaredému..

Kedykoľvek narazíš na niečiu nehanebnosť, hneď si polož otázku: "Je možné, aby neboli vo svete nehanebníci?" Nežiadaj teda nemožné, lebo aj tento je jeden z oných nehanebníkov, ktorí musia byť byť na svete.... Lebo keď si spomenieš, že musia byť aj takíto ľudia, budeš ku každému z nich zhovievavejší.

Vykonávaj svoju prácu nie ako úbožiak, ani akoby si pritom chcel dôjsť milosrdenstva alebo obdivu, ale len to chci, aby si sa pričiňoval o niečo a zdržiaval sa niečoho, podľa toho, ako to za hodno uznáva spoločenský zreteľ.

Aj ten, kto sa dožil veľmi vysokého veku, bude po smrti postavený do jedného radu s tým, kto zomrel predčasne.

..keď sa do našej predstavy priveľmi vtierajú "presvedčivé" veci, treba ich obnažiť, spoznať ich bezcennosť a zabaviť ich krásneho vzhľadu, ktorý im dodával vznešenosti. Lebo zaslepenie je nebezpečný podvodník a najväčšmi ťa klame vtedy, keď sa ti zdá, že sa zaoberáš najcennejšími vecami.....Ako si môžeme myslieť pri pečenom mäse a podobných jedlách: "Toto je mŕtvola ryby, toto mŕtvola vtáka alebo prasiatka" ... pri purpure: "Toto je ovčia vlna zafarbená krvou lastúry," tak i pri veciach týkajúcich sa obcovania ľudí možno povedať, že je to vzájomné trenie pohlavného údu a vylučovanie hlienu spojené s akýmsi kŕčovitým pocitom.

Len sa potupuj, duša moja, ďalej sa potupuj; ale potom už nebudeš mať kedy, aby si mala v úcte seba, lebo len jeden život má každý. A ten tvoj už je skoro pri konci, a ty ešte stále nemáš k sebe úctu a radšej ukladáš svoje šťastie do duše iných.

Nie je ľahké nájsť človeka, ktorý by bol nešťastný preto, že si nevšíma, čo sa deje v duši niekoho iného; kto však nesleduje každej hnutie svojej vlastnej duše, je nešťastný v každom prípade.

Nikto nie je slobodný, kto nie je pánom seba samého.

Ale smrť a život, sláva a hana, strasť a rozkoš, bohatstvo a chudoba, všetky tieto veci rovnako môžu prísť k dobrým i zlým, lebo nie sú ani pekné, ani špatné. Nie sú teda ani dobrom, ani zlom.

Ako rýchlo zaniká všetko, na svete ľudia - vo večnosti pamiatka na nich. Aké je všetko, čo možno vnímať zmyslami, a najmä to, čo nás láka pre rozkoš, alebo čoho sa obávame pre strasť, alebo čo velebíme pre slávu. No rozumovej schopnosti prináleží uvedomiť si, ako krátko trvajú tieto veci, ako ľahko človek môže nimi opovrhnúť, aké sú špinavé, ľahko zničiteľné, takmer mŕtve.

Čo môže byť lepšie ako spravodlivosť, pravda, umiernenosť a mužnosť a vôbec ako je stav duše, ktorá je spokojná sama so sebou (čo ťa uspôsobuje k činom podľa správneho rozumu) a spokojná aj s údelom osudu, ak sa čokoľvek udeje mimo ľudskú vôľu.

Ľudia si hľadajú miesta, kam by sa uchýlili: vidiek, prímorie, hory. Však aj ty často zatúžiš po niečom takom. Ale to všetko je príliš pomalé, pretože v ktorúkoľvek chvíľu sa ti zachce, môžeš sa uchýliť do seba samého. Veď nikde nemá človek kľudnejší ani nerušenejší útulok než vo svojej vlastnej duši, najmä ten, kto má v sebe také hodnoty, že stačí do nich nahliadnuť, a ihneď sa ocitá v dokonalej pohode; táto pohoda potom podľa môjho údudku nie je nič iné ako pocit mravnej sporiadanosti.

Pre vyhodený kameň nie je nijakým zlom, že padne nadol, ako ani nie je dobrom, že vyletel hore.

Zabijú ťa, trhajú z teba mäso, kliatbami ťa prenasledujú. Čo to má spoločného so zachovávaním čistej, rozumnej, rozvážnej a spravodlivej myšlienky? Ako keby sa niekto postavil pri jasnom a sladkom prameni a zlorečil mu, no on by neprestával prúdiť pitnou vodou....

..keď sa do našej predstavy priveľmi vtierajú "presvedčivé" veci, treba ich obnažiť, spoznať ich bezcennosť a zabaviť ich krásneho vzhľadu, ktorý im dodával vznešenosti. Lebo zaslepenie je nebezpečný podvodník a najväčšmi ťa klame vtedy, keď sa ti zdá, že sa zaoberáš najcennejšími vecami.....Ako si môžeme myslieť pri pečenom mäse a podobných jedlách: "Toto je mŕtvola ryby, toto mŕtvola vtáka alebo prasiatka" ... pri purpure: "Toto je ovčia vlna zafarbená krvou lastúry," tak i pri veciach týkajúcich sa obcovania ľudí možno povedať, že je to vzájomné trenie pohlavného údu a vylučovanie hlienu spojené s akýmsi kŕčovitým pocitom.

Ak budeš pokladať za dobro alebo za zlo to, čo sa ti môže nepredvídane prihodiť, tak kedykoľvek sa ti prihodí takéto zlo alebo sa ti nedostane takéhoto dobra, zaiste sa pohoršíš na bohov a prejavíš nenávisť voči ľuďom, už či budú naozaj príčinou nehody a nezdaru, alebo ich len budeš upodozrievať... Ale ako budeme pokladať za dobro a zlo len veci, ktoré sú v našej moci, nezostáva nám nijaká príčina ani nič bohom vyčitovať ani zaujať nepriateľský postoj voči ľuďom.

Pri veciach týkajúcich sa obcovania ľudí možno povedať, že je to vzájomné trenie pohlavného údu a vylučovanie hlienu spojené s akýmsi kŕčovitým pocitom.

Nepovažuj za výhodne nič, čo by mohlo spôsobiť, že stratíš úctu k sebe samému.

Čo však nerobí horším človeka samého, ako by mohlo urobiť horším jeho život?

Ale smrť a život, sláva a hana, strasť a rozkoš, bohatstvo a chudoba, všetky tieto veci rovnako môžu prísť k dobrým i zlým, lebo nie sú ani pekné, ani špatné. Nie sú teda ani dobrom, ani zlom.

Ľudská duša sa potupuje najväčšmi vtedy, keď sa svojou vlastnou vinou stáva odpadkom a akoby vredom svetového tela; pretože nespokojnosť s ktoroukoľvek životnou udalosťou je odpadlíctvo od prírody, lebo v jej čiastke sú zahrnuté prirodzenosti všetkých ostatných bytostí. Po druhé sa duša potupuje, kedykoľvek sa s nevôľou odvracia od niekoho z ľudí alebo sa dokonca obracia proti nemu s úmyslom mu uškodiť, ako to robievajú duše rozhnevaných. Po tretie sa znižuje, ak sa dáva premôcť rozkošou alebo bolesťou. Po štvrté, ak sa pretvaruje a jedná alebo hovorí pokrytecky a nepravdivo. A po piate, ak svoje skutky a snahy nezameriava k určitému cieľu, ale koná naslepo a nedôsledne, hoci sa predsa aj najnepatrnejšie veci majú diať so zreteľom k cieľu. Konečný potom cieľ rozumných bytostí je poslúchať rozumu a zákony štátu s najúctihodnejšou ústavou.

Za výhodné nepovažuj nič, čo by ťa mohlo donútiť porušiť vernosť, stratiť česť, zanevrieť na niekoho, prejaviť upodozrievanie voči niekomu či ho preklínať, pretvarovať sa alebo sa roztúžiť po niečom, čo potrebuje stenu alebo záclonu! Kto dá prednosť rozumu, svojmu to božstvu, a posvätnej službe jeho vznešenosti, nebude hrať divadlo, nebude nariekať, nebude túžiť ani po samote, ani po hlučnej spoločnosti, a čo je najdôležitejšie – nebude ani na živote lipnúť, ani z neho utekať.. a iba toho sa bude po celý život vystríhať, aby svoju dušu nevydával napospas zmenám, ktoré nepristanú bytosti rozumnej a spoločenskej.

Čierna duša - nemužná povaha, neústupná povaha, zvieracia, detinská, tupá, hlúpa, neúprimná, podlízavá, podvodnícka, tyranská povaha.

Čo je v tebe zlom, nemá svoj koreň v duši niekoho iného a samozrejme tiež v žiadnej premene a pretvorení toho, čo ťa obklopuje. Kde teda? V onej tvojej časti, ktorá vytvára predstavy o zlu. Nech teda nevytvára také predstavy, a všetko je dobré! A aj keby jej najbližší sused, tvoje chatrné telo, bolo rezané a pálená, aj keby hnisalo a hnilo, nech napriek tomu ona časť, ktorá si o tom tvorí predstavy, zachová svoj pokoj, to jest: nech je presvedčená, že nie je ani zlo ani dobro, čo sa môže rovnako prihodiť človeku zlému ako dobrému.

Pre vyhodený kameň nie je nijakým zlom, že padne nadol, ako ani nie je dobrom, že vyletel hore.

Zabijú ťa, trhajú z teba mäso, kliatbami ťa prenasledujú. Čo to má spoločného so zachovávaním čistej, rozumnej, rozvážnej a spravodlivej myšlienky? Ako keby sa niekto postavil pri jasnom a sladkom prameni a zlorečil mu, no on by neprestával prúdiť pitnou vodou....

Čo nie je osožné úľu, neprospieva ani včele.

Ak budeš pokladať za dobro alebo za zlo to, čo sa ti môže nepredvídane prihodiť, tak kedykoľvek sa ti prihodí takéto zlo alebo sa ti nedostane takéhoto dobra, zaiste sa pohoršíš na bohov a prejavíš nenávisť voči ľuďom, už či budú naozaj príčinou nehody a nezdaru, alebo ich len budeš upodozrievať... Ale ako budeme pokladať za dobro a zlo len veci, ktoré sú v našej moci, nezostáva nám nijaká príčina ani nič bohom vyčitovať ani zaujať nepriateľský postoj voči ľuďom.

Slovom možno povedať: všetko, čo sa vzťahuje k telu, je prúd zmien, a čo sa vzťahuje k duši zasa ako sen a dym, život je boj a putovanie cudzinou a posmrtná sláva je už vlastne zabudnutím.

Telo, duša, rozum: telu patria zmysly, duši pudy, rozumu zásady.

Ak máme spoločnú schopnosť myslieť, máme spoločný aj rozum, skrze ktorý sme rozumnými tvormi. Ak je tento rozum spoločný, tak aj ten, ktorý nám nariaďuje, čo treba robiť a čo nie. Ak toto pripustíme, aj zákon je spoločný, a ak zákon, sme občanmi. Ak sme občanmi, tak nám všetkým prináleží akési občianstvo, a ak toto pripustíme, svet je ako štát. A či azda môže niekto povedať, že celému ľudskému pokoleniu prináleží nejaký iný štát?

Všetko, čo počujeme, je len názor, nie fakt. Všetko, čo vidíme, je len perspektíva, nie pravda.

Čo nás tu teda môže bezpečne viesť? Jedno jediné - filozofia. A jej príkaz je, aby sme božstvo vo svojom vnútri chránili pred zneuctením a krivdou a dopomáhali mu k víťazstvu nad rozkošou aj bolesťou, aby sme nič neurobili bezcieľne, nič podvodne ani pokrytecky a aby sme boli nezávislí na činnosti alebo nečinnosti kohokoľvek iného; aby sme sa ochotne podrobovali všetkým udalostiam a osudom, ktoré sa stávajú s presvedčením, že k nám prichádzajú odtiaľ, odkiaľ sme prišli my sami, a konečne aby sme očakávali smrť s odovzdanou mysľou ako prirodzené rozlúčenie prvkov, z ktorých sa každé stvorenie skladá.

Všetko, čo počujeme, je len názor, nie fakt. Všetko, čo vidíme, je len perspektíva, nie pravda.

Vesmírna príroda by to nebola prezrela ani z neznalosti ani naschvál... nebola by sa pre nevedomosť alebo nemohúcnosť natoľko zmýlila, aby sa bez rozdielu stávalo dobro a zlo rovnako ľuďom dobrým a zlým.

Ale smrť a život, sláva a hana, strasť a rozkoš, bohatstvo a chudoba, všetky tieto veci rovnako môžu prísť k dobrým i zlým, lebo nie sú ani pekné, ani špatné. Nie sú teda ani dobrom, ani zlom.

Zmeň vzťah k veciam, ktoré ťa znepokojujú a budeš mať od nich pokoj.

Onen síce hovorí: "všetko je len dohoda, v skutočnosti existujú len atómy"; stačí si však pamätať, že všetko sa deje podľa zákona. Ale veľa je už aj to málo, čo sa povedalo. (ad Demokritos z Abdér)

Ak máme spoločnú schopnosť myslieť, máme spoločný aj rozum, skrze ktorý sme rozumnými tvormi. Ak je tento rozum spoločný, tak aj ten, ktorý nám nariaďuje, čo treba robiť a čo nie. Ak toto pripustíme, aj zákon je spoločný, a ak zákon, sme občanmi. Ak sme občanmi, tak nám všetkým prináleží akési občianstvo, a ak toto pripustíme, svet je ako štát. A či azda môže niekto povedať, že celému ľudskému pokoleniu prináleží nejaký iný štát?

Čo je to zomrieť? Ak vezmeme do úvahy len vec samu a oddelíme od nej myšlienkovým rozborom všetky domyslenia obraznosti, potom nebudeme považovať smrť za nič iného než za úkon prírody: ak sa však niekto bojí úkonu prírody, je detinský. No smrť je nielen úkon prírody, ale prírode dokonca prospieva. – Taktiež treba rozjímať o tom, ako sa človek dostáva do styku s bohom, ktorou časťou svojej bytosti, a ako si počína táto jeho časť.

Aj keby si mal žiť tritisíc rokov a trebárs aj desaťkrát toľko, i tak si pamätaj, že nikto nestráca iný život ako ten, ktorý práve žije, a že iný život nežije než ten, ktorý stráca. Príde teda najdlhší život na jedno s najkratším; pretože prítomnosť je všetkým rovnaká a stratená nám nepatrí, a tak sa javí to, čo strácame, len ako okamih. Veď nikto predsa nemôže stratiť ani minulosti, ani budúcnosti, lebo ako by ho kto mohol pripraviť o to, čo nemá?

Ak však nie je pre prvky samé nič hrozného v tom, že sa každý z nich ustavične premieňa v iný, prečo sa má niekto obávať premeny a rozlúčenia všetkých dohromady? Veď sa to deje v zhode s prírodou; a čo sa deje v zhode s prírodou, nie je zlo.

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Ak máme spoločnú schopnosť myslieť, máme spoločný aj rozum, skrze ktorý sme rozumnými tvormi. Ak je tento rozum spoločný, tak aj ten, ktorý nám nariaďuje, čo treba robiť a čo nie. Ak toto pripustíme, aj zákon je spoločný, a ak zákon, sme občanmi. Ak sme občanmi, tak nám všetkým prináleží akési občianstvo, a ak toto pripustíme, svet je ako štát. A či azda môže niekto povedať, že celému ľudskému pokoleniu prináleží nejaký iný štát?

Čas je čosi ako rieka udalostí a dravý prúd. Lebo len čo sa niečo objaví, už to uchváti, a už prináša niečo iné, čo tiež odnesie.

Všetko nasledujúce je v príbuzenskej spojitosti s predchádzajúcim. Lebo to nie iba výčet nesúvisiacich jednotlivostí len vynúteného poradia, ale ono spojenie je odôvodnené. A ako všetko súcno je usporiadané v náležitom súlade, práve tak i všetko dianie vykazuje nie len obyčajnú postupnosť, ale akúsi podivuhodnú príbuzenskú súvislosť.

Onen síce hovorí: "všetko je len dohoda, v skutočnosti existujú len atómy"; stačí si však pamätať, že všetko sa deje podľa zákona. Ale veľa je už aj to málo, čo sa povedalo. (ad Demokritos z Abdér)

Slovom možno povedať: všetko, čo sa vzťahuje k telu, je prúd zmien, a čo sa vzťahuje k duši zasa ako sen a dym, život je boj a putovanie cudzinou a posmrtná sláva je už vlastne zabudnutím.

Vmýšľaj sa pre svoje poučenie do časov Vespasianových - uvidíš všetko ako dnes: ľudí, ako sa ženia, ako vychovávajú svoje deti, chorľavejú, umierajú, bojujú, oslavujú sviatky, obchodujú, obrábajú pôdu, pochlebujú, vypínajú sa, podozrievajú, stroja všelijaké úklady , ako si želajú zomrieť, ako repcú na prítomnosť, milujú, hromadia poklady a bažia po konzuláte alebo kráľovskej korune. No, a po živote všetkých týchto už nikde nie je ani stopy !. Potom prejdi ďalej k časom Trajánovým: zase všetko rovnaké! Tiež život týchto ľudí je už preč. Podobne sleduj i ostatné obdobia dejín a celých národov a predstav si, koľko ľudí, po tom, čo sa toľko nausilovali, zanedlho kleslo v hrob a rozpadlo sa na prvky!

Nepovažuj za výhodne nič, čo by mohlo spôsobiť, že stratíš úctu k sebe samému.

Čo je to zomrieť? Ak vezmeme do úvahy len vec samu a oddelíme od nej myšlienkovým rozborom všetky domyslenia obraznosti, potom nebudeme považovať smrť za nič iného než za úkon prírody: ak sa však niekto bojí úkonu prírody, je detinský. No smrť je nielen úkon prírody, ale prírode dokonca prospieva. – Taktiež treba rozjímať o tom, ako sa človek dostáva do styku s bohom, ktorou časťou svojej bytosti, a ako si počína táto jeho časť.

Čo nás tu teda môže bezpečne viesť? Jedno jediné - filozofia. A jej príkaz je, aby sme božstvo vo svojom vnútri chránili pred zneuctením a krivdou a dopomáhali mu k víťazstvu nad rozkošou aj bolesťou, aby sme nič neurobili bezcieľne, nič podvodne ani pokrytecky a aby sme boli nezávislí na činnosti alebo nečinnosti kohokoľvek iného; aby sme sa ochotne podrobovali všetkým udalostiam a osudom, ktoré sa stávajú s presvedčením, že k nám prichádzajú odtiaľ, odkiaľ sme prišli my sami, a konečne aby sme očakávali smrť s odovzdanou mysľou ako prirodzené rozlúčenie prvkov, z ktorých sa každé stvorenie skladá.

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Čo je v tebe zlom, nemá svoj koreň v duši niekoho iného a samozrejme tiež v žiadnej premene a pretvorení toho, čo ťa obklopuje. Kde teda? V onej tvojej časti, ktorá vytvára predstavy o zlu. Nech teda nevytvára také predstavy, a všetko je dobré! A aj keby jej najbližší sused, tvoje chatrné telo, bolo rezané a pálená, aj keby hnisalo a hnilo, nech napriek tomu ona časť, ktorá si o tom tvorí predstavy, zachová svoj pokoj, to jest: nech je presvedčená, že nie je ani zlo ani dobro, čo sa môže rovnako prihodiť človeku zlému ako dobrému.

Nech sa ti prihodí čokoľvek, bolo ti to už od večnosti nastrojené a celý rad príčin spojil tvoje bytie s touto príhodou.

Kedykoľvek narazíš na niečiu nehanebnosť, hneď si polož otázku: "Je možné, aby neboli vo svete nehanebníci?" Nežiadaj teda nemožné, lebo aj tento je jeden z oných nehanebníkov, ktorí musia byť byť na svete.... Lebo keď si spomenieš, že musia byť aj takíto ľudia, budeš ku každému z nich zhovievavejší.

..keď sa do našej predstavy priveľmi vtierajú "presvedčivé" veci, treba ich obnažiť, spoznať ich bezcennosť a zabaviť ich krásneho vzhľadu, ktorý im dodával vznešenosti. Lebo zaslepenie je nebezpečný podvodník a najväčšmi ťa klame vtedy, keď sa ti zdá, že sa zaoberáš najcennejšími vecami.....Ako si môžeme myslieť pri pečenom mäse a podobných jedlách: "Toto je mŕtvola ryby, toto mŕtvola vtáka alebo prasiatka" ... pri purpure: "Toto je ovčia vlna zafarbená krvou lastúry," tak i pri veciach týkajúcich sa obcovania ľudí možno povedať, že je to vzájomné trenie pohlavného údu a vylučovanie hlienu spojené s akýmsi kŕčovitým pocitom.

Ak budeš pokladať za dobro alebo za zlo to, čo sa ti môže nepredvídane prihodiť, tak kedykoľvek sa ti prihodí takéto zlo alebo sa ti nedostane takéhoto dobra, zaiste sa pohoršíš na bohov a prejavíš nenávisť voči ľuďom, už či budú naozaj príčinou nehody a nezdaru, alebo ich len budeš upodozrievať... Ale ako budeme pokladať za dobro a zlo len veci, ktoré sú v našej moci, nezostáva nám nijaká príčina ani nič bohom vyčitovať ani zaujať nepriateľský postoj voči ľuďom.

Nech sa ti prihodí čokoľvek, bolo ti to už od večnosti nastrojené a celý rad príčin spojil tvoje bytie s touto príhodou.

Čo je to zomrieť? Ak vezmeme do úvahy len vec samu a oddelíme od nej myšlienkovým rozborom všetky domyslenia obraznosti, potom nebudeme považovať smrť za nič iného než za úkon prírody: ak sa však niekto bojí úkonu prírody, je detinský. No smrť je nielen úkon prírody, ale prírode dokonca prospieva. – Taktiež treba rozjímať o tom, ako sa človek dostáva do styku s bohom, ktorou časťou svojej bytosti, a ako si počína táto jeho časť.

Aj keby si mal žiť tritisíc rokov a trebárs aj desaťkrát toľko, i tak si pamätaj, že nikto nestráca iný život ako ten, ktorý práve žije, a že iný život nežije než ten, ktorý stráca. Príde teda najdlhší život na jedno s najkratším; pretože prítomnosť je všetkým rovnaká a stratená nám nepatrí, a tak sa javí to, čo strácame, len ako okamih. Veď nikto predsa nemôže stratiť ani minulosti, ani budúcnosti, lebo ako by ho kto mohol pripraviť o to, čo nemá?

Ak však nie je pre prvky samé nič hrozného v tom, že sa každý z nich ustavične premieňa v iný, prečo sa má niekto obávať premeny a rozlúčenia všetkých dohromady? Veď sa to deje v zhode s prírodou; a čo sa deje v zhode s prírodou, nie je zlo.

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Život človeka je taký, aký ho vytvárajú naše myšlienky.

Ak však nie je pre prvky samé nič hrozného v tom, že sa každý z nich ustavične premieňa v iný, prečo sa má niekto obávať premeny a rozlúčenia všetkých dohromady? Veď sa to deje v zhode s prírodou; a čo sa deje v zhode s prírodou, nie je zlo.

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Ak toto pripustíme, aj zákon je spoločný, a ak zákon, sme občanmi. Ak sme občanmi, tak nám všetkým prináleží akési občianstvo, a ak toto pripustíme, svet je ako štát. A či azda môže niekto povedať, že celému ľudskému pokoleniu prináleží nejaký iný štát?