Ľudská duša sa potupuje najväčšmi vtedy, keď sa svojou vlastnou vinou stáva odpadkom a akoby vredom svetového tela; pretože nespokojnosť s ktoroukoľvek životnou udalosťou je odpadlíctvo od prírody, lebo v jej čiastke sú zahrnuté prirodzenosti všetkých ostatných bytostí. Po druhé sa duša potupuje, kedykoľvek sa s nevôľou odvracia od niekoho z ľudí alebo sa dokonca obracia proti nemu s úmyslom mu uškodiť, ako to robievajú duše rozhnevaných. Po tretie sa znižuje, ak sa dáva premôcť rozkošou alebo bolesťou. Po štvrté, ak sa pretvaruje a jedná alebo hovorí pokrytecky a nepravdivo. A po piate, ak svoje skutky a snahy nezameriava k určitému cieľu, ale koná naslepo a nedôsledne, hoci sa predsa aj najnepatrnejšie veci majú diať so zreteľom k cieľu. Konečný potom cieľ rozumných bytostí je poslúchať rozumu a zákony štátu s najúctihodnejšou ústavou.