Marcus Aurelius

Vesmírna príroda by to nebola prezrela ani z neznalosti ani naschvál... nebola by sa pre nevedomosť alebo nemohúcnosť natoľko zmýlila, aby sa bez rozdielu stávalo dobro a zlo rovnako ľuďom dobrým a zlým.

Ale smrť a život, sláva a hana, strasť a rozkoš, bohatstvo a chudoba, všetky tieto veci rovnako môžu prísť k dobrým i zlým, lebo nie sú ani pekné, ani špatné. Nie sú teda ani dobrom, ani zlom.

Ak budeš pokladať za dobro alebo za zlo to, čo sa ti môže nepredvídane prihodiť, tak kedykoľvek sa ti prihodí takéto zlo alebo sa ti nedostane takéhoto dobra, zaiste sa pohoršíš na bohov a prejavíš nenávisť voči ľuďom, už či budú naozaj príčinou nehody a nezdaru, alebo ich len budeš upodozrievať... Ale ako budeme pokladať za dobro a zlo len veci, ktoré sú v našej moci, nezostáva nám nijaká príčina ani nič bohom vyčitovať ani zaujať nepriateľský postoj voči ľuďom.

Čo nás tu teda môže bezpečne viesť? Jedno jediné - filozofia. A jej príkaz je, aby sme božstvo vo svojom vnútri chránili pred zneuctením a krivdou a dopomáhali mu k víťazstvu nad rozkošou aj bolesťou, aby sme nič neurobili bezcieľne, nič podvodne ani pokrytecky a aby sme boli nezávislí na činnosti alebo nečinnosti kohokoľvek iného; aby sme sa ochotne podrobovali všetkým udalostiam a osudom, ktoré sa stávajú s presvedčením, že k nám prichádzajú odtiaľ, odkiaľ sme prišli my sami, a konečne aby sme očakávali smrť s odovzdanou mysľou ako prirodzené rozlúčenie prvkov, z ktorých sa každé stvorenie skladá.

Čo však nerobí horším človeka samého, ako by mohlo urobiť horším jeho život?

Čas je čosi ako rieka udalostí a dravý prúd. Lebo len čo sa niečo objaví, už to uchváti, a už prináša niečo iné, čo tiež odnesie.

Slovom možno povedať: všetko, čo sa vzťahuje k telu, je prúd zmien, a čo sa vzťahuje k duši zasa ako sen a dym, život je boj a putovanie cudzinou a posmrtná sláva je už vlastne zabudnutím.

Ak však nie je pre prvky samé nič hrozného v tom, že sa každý z nich ustavične premieňa v iný, prečo sa má niekto obávať premeny a rozlúčenia všetkých dohromady? Veď sa to deje v zhode s prírodou; a čo sa deje v zhode s prírodou, nie je zlo.

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Ak máme spoločnú schopnosť myslieť, máme spoločný aj rozum, skrze ktorý sme rozumnými tvormi. Ak je tento rozum spoločný, tak aj ten, ktorý nám nariaďuje, čo treba robiť a čo nie. Ak toto pripustíme, aj zákon je spoločný, a ak zákon, sme občanmi. Ak sme občanmi, tak nám všetkým prináleží akési občianstvo, a ak toto pripustíme, svet je ako štát. A či azda môže niekto povedať, že celému ľudskému pokoleniu prináleží nejaký iný štát?

Ak toto pripustíme, aj zákon je spoločný, a ak zákon, sme občanmi. Ak sme občanmi, tak nám všetkým prináleží akési občianstvo, a ak toto pripustíme, svet je ako štát. A či azda môže niekto povedať, že celému ľudskému pokoleniu prináleží nejaký iný štát?

Ako rýchlo zaniká všetko, na svete ľudia - vo večnosti pamiatka na nich. Aké je všetko, čo možno vnímať zmyslami, a najmä to, čo nás láka pre rozkoš, alebo čoho sa obávame pre strasť, alebo čo velebíme pre slávu. No rozumovej schopnosti prináleží uvedomiť si, ako krátko trvajú tieto veci, ako ľahko človek môže nimi opovrhnúť, aké sú špinavé, ľahko zničiteľné, takmer mŕtve.