David Hume

Výsledok filozofie je poznanie našej slepoty a slabosti.

Indický kneža, ktorý nechcel veriť prvým správam o účinkoch mrazu, rozumoval správne ; a vyžadovalo to prirodzene veľmi silné svedectvo, aby ho prinútilo uveriť vo veci, ktoré vznikajú za prírodného stavu, ktorý mu nebol známy a ukazoval tak malú analógiu s tými dejami, o ktorých mal stále rovnakú skúsenosť. (Je zrejmé, že žiadny Ind nemohol mať skúsenosť o tom, že v studenom podnebí voda mrzne..)

Hoci je skúsenosť naším jediným vodítkom pri rozmýšľaní o veciach, je nutné povedať, že to nie je vodítko celkom neomylné, pretože v niektorých prípadoch nás zavádza do bludov.

Všetky účinky nevyplývajú z rovnakou istotou z predpokladaných príčin. Niektoré deje boli pozorované ako spolu spojené vo všetkých časoch a krajinách; u iných zasa vidíme, že sú premenlivejšie a vieme, že niekedy sa naše očakávania nenapľňajú.

Všeobecne sa uznáva, že autorita písma ako aj podanie je založené iba na svedectvách apoštolov, ktorí boli očitými svedkami oných zázrakov Spasitelových, ktorými dokázal svoje božské poslanie. Naše dôkaz pre pravdivosť kresťanského náboženstva sú teda slabšie než dôkaz pre pravdivosť našich zmyslov, pretože už u prvých zakladateľov našeho náboženstva neboli silnejšie, a je zrejmé, že prechádzajúc od nich na učeníkov, museli zoslabnúť.

Je všeobecnou zásadou, ze celkovo nijaké predmenty nemajú objaviteľné súvislosti a že všelijaké závery, ktoré dokážeme robiť z jedného na druhý, sú založené iba na našej skúsenosti ich stáleho a pravidelného združenia..

Výsledok filozofie je poznanie našej slepoty a slabosti.

Krasa nie je kvalita samych veci, existuje iba v mysli toho, kto ju vnima, a kazda mysel inak vnima krasu.

Představa stálé substance s proměnnými atributy jen důsledek lidského zvyku

Ak by nebol prvý objekt, tak by sa druhý neobjavil. (contrafactual definition), original- where, if the first object had not been, the second never had existed

Ako môžeme hovoriť, že medzi javom nazývaným príčinou a javom označeným ako účinok je nevyhnutné spojenie? Vnímame vždy len jeden stav a po ňom druhý, no samo toto príčinne spojenie nevnímame, to je niekde medzi onými javmi ako stredný člen a uniká nám. Predstavujeme si to ako nejakú silu, ako naša vôľa. (inspiracia pre Schopenhauera?) Prečo kauzálne spojenie považujeme za všeobecné? (Všetko má svoju príčinu.)

Ako vieme, že tá istá vec bude mať v tej istej súvislosti tie isté účinky. - Iba tým,že sa jav opakuje.

Kazdy ucinok je udalostou odlisnou od svojej priciny. Nutnost je nieco, co nespociva v objektoch, ale v mysli.

Je všeobecnou zásadou, ze celkovo nijaké predmenty nemajú objaviteľné súvislosti a že všelijaké závery, ktoré dokážeme robiť z jedného na druhý, sú založené iba na našej skúsenosti ich stáleho a pravidelného združenia..

Aby sme mohli usúdiť,že ide o príčinu a následok:
(1) príčina a následok sa musia vyskytnúť blízko v čase vedľa seba
(2) príčina sa musí vyskytnúť pred následkom
(3) následok sa nesmie vyskytnúť bez prítomnosti danej príčiny

Zázrak je násilné porušenie prírodných zákonov; a kedže tieto zákony boli stanovené pevnou a nezmeniteľnou skúsenosťou, je dôkaz proti zázraku už z povahy veci, tak úplný, ako si len dokážeme zo skúsenosti myslieť.

Keď čítame prvé dejiny všetkých národov, tak sa nám zdá, akoby sme boli prenesení do nejakého nového sveta, v ktorom je celé ústrojenstvo prírody narušené a každá jej časť prevádza svoje úkony nejako inak než dnes. Bitky, povstania, mory, hlad a smrť, nie sú nikdy spôsobené príčinami, o ktorých uvažujeme dnes. Zázraky, znamenia veštb, Božie súdy, zatemňujú celkom tých niekoľko prirodzených udalostí ktoré sú medzi nich zamiešané.

Čítajúc tú knihu, nachádzame v nej plno divov a zázrakov. Podáva správu o stave sveta a ľudskej prirodzenosti celkom rozdielnych do súčastných; o pádu našom z tohoto stavu; o veku ľudskom obsahujúcom skoro tisíc rokov; o záhube sveta potopou; o ľuboboľnom zvolení jedného ľudu za miláčika nebies; pričomtým ľudom boli spisovateľovi krajania; o ich vyslobodení zázrakmi čo najpodivuhodnejšími; prosím každého aby položil ruku na srdce a po zrelom uvážení prehlásil, či sa domnieva, že by nepravda takej knihy bola neobyčajnejšia a zázračnejšia než všetky zázraky o ktorých rozpráva.

Ako môžeme hovoriť, že medzi javom nazývaným príčinou a javom označeným ako účinok je nevyhnutné spojenie? Vnímame vždy len jeden stav a po ňom druhý, no samo toto príčinne spojenie nevnímame, to je niekde medzi onými javmi ako stredný člen a uniká nám. Predstavujeme si to ako nejakú silu, ako naša vôľa. (inspiracia pre Schopenhauera?) Prečo kauzálne spojenie považujeme za všeobecné? (Všetko má svoju príčinu.)

Všeobecne sa uznáva, že autorita písma ako aj podanie je založené iba na svedectvách apoštolov, ktorí boli očitými svedkami oných zázrakov Spasitelových, ktorými dokázal svoje božské poslanie. Naše dôkaz pre pravdivosť kresťanského náboženstva sú teda slabšie než dôkaz pre pravdivosť našich zmyslov, pretože už u prvých zakladateľov našeho náboženstva neboli silnejšie, a je zrejmé, že prechádzajúc od nich na učeníkov, museli zoslabnúť.

S jakou žiadostivosťou prijímame zázračné príbehy cestovaťeľov, ich opisy morských a zemských netvorov, správy o ich podivných dobrodružstvách, zvláštnych ľudoch a neobyčajných mravoch ! Ak sa však duch náboženský pridruží k záľube v podivnom, je tu koniec zdravého zmyslu; a ľudské svedectvo stráca za týchto okolností všetok nárok na spoľahlivosť.

Pustiť do obehu podvod v nevedomom ľude je také výhodné, že , hoci by bol ten klam príliš hrubý, aby podviedol väčšinu z nich, predsa len má oveľa viac vyhliadok, ujať sa v krajinách vzdialených, než keby prvé dejisko bolo bývalo umiestnené v meste slávnom svojím umením a vzdelaním. Najnevedomejší a najbarbarskejší z týchto barbarov roznesú tú spávu do cudziny. Nijaký z ich krajanov nemajú dosť známostí a dostatočnú váhu a autoritu, aby proti tomu klamu povstali a ho zarazili.

Najsvätejšie naše náboženstvo je založené na viere nie na rozume.

Zázrak je násilné porušenie prírodných zákonov; a kedže tieto zákony boli stanovené pevnou a nezmeniteľnou skúsenosťou, je dôkaz proti zázraku už z povahy veci, tak úplný, ako si len dokážeme zo skúsenosti myslieť.

Indický kneža, ktorý nechcel veriť prvým správam o účinkoch mrazu, rozumoval správne ; a vyžadovalo to prirodzene veľmi silné svedectvo, aby ho prinútilo uveriť vo veci, ktoré vznikajú za prírodného stavu, ktorý mu nebol známy a ukazoval tak malú analógiu s tými dejami, o ktorých mal stále rovnakú skúsenosť. (Je zrejmé, že žiadny Ind nemohol mať skúsenosť o tom, že v studenom podnebí voda mrzne..)

Z toho vyplýva, že nijaké svedectvo nie je schopné s istotou dokázať zázrak, ak by len nešlo o také svedectvo, ktorého nepravosť by bola zázračnejšia než tá vec, ktorú sa snaží s istotou dokázať.

Za prvé, nenájdeme v celej histórii zázrak, ktorý by bol dosvedčený dostatočným počtom ľudí tak nepochybného zdravého zmyslu, výchovaných a vzdelaných, aby sme si mohli byť istí, že sami neboli klamaní; tak nepochybnej bezúhonnosti, že ich vôbec nemožno podozrievať z úmyslu klamať iných; takej dobrej povesti a takej váhy v očiach ľudí, že by museli veľa stratiť, ak by boli pristihnutí pri nejakej nepravdivosti...

Cit prekvapenia a začudovania, vznikajúci zo zázrakov, je tak príjemným že zrejme nakláňa k viere v tie udalosti, z ktorých pochádza. A ide to tak ďaleko, že i tí, ktorí sa nevedia potešíť tou rozkošou priamo, pretože nemôžu veriť v tie zázračné udalosti, o ktorých sa im rozpráva, predsa len majú radi účasť v tom potešení z druhej ruky alebo odrazom, a sú naplnení pýchou a radosťou, ak budia začudovanie u druhých.

S jakou žiadostivosťou prijímame zázračné príbehy cestovaťeľov, ich opisy morských a zemských netvorov, správy o ich podivných dobrodružstvách, zvláštnych ľudoch a neobyčajných mravoch ! Ak sa však duch náboženský pridruží k záľube v podivnom, je tu koniec zdravého zmyslu; a ľudské svedectvo stráca za týchto okolností všetok nárok na spoľahlivosť.

Je čudné že sa také zázračné veci nedejú dnes.

Pustiť do obehu podvod v nevedomom ľude je také výhodné, že , hoci by bol ten klam príliš hrubý, aby podviedol väčšinu z nich, predsa len má oveľa viac vyhliadok, ujať sa v krajinách vzdialených, než keby prvé dejisko bolo bývalo umiestnené v meste slávnom svojím umením a vzdelaním. Najnevedomejší a najbarbarskejší z týchto barbarov roznesú tú spávu do cudziny. Nijaký z ich krajanov nemajú dosť známostí a dostatočnú váhu a autoritu, aby proti tomu klamu povstali a ho zarazili.

Sto prípadov alebo pokusov na jednej strane a päťdesiat na druhej, to poskytuje pochybný dôkaz na účinnosť, avšak sto pokusov s rovnakým účinkom a s iba jeden protikladným, plodí prirodzene silný stupeň istoty.

Protirečenie v dôkaznosti svedectva môže pochádzať z niekoľkých rôznych príčin: z odporujúcich a protikladných svedectiev; z povahy alebo počtu svedkov; zo spôsobu, ako svoje svedectvá vydávajú; alebo spojenia všetkých týchto okolností.

Z toho vyplýva, že nijaké svedectvo nie je schopné s istotou dokázať zázrak, ak by len nešlo o také svedectvo, ktorého nepravosť by bola zázračnejšia než tá vec, ktorú sa snaží s istotou dokázať.