Sigmund Freud

Pud je nutkaním, vlastným živému organizmu, znovu nastoliť bývalý stav, ktorého sa musel tento organizmus vzdať pod vplyvom vonkajších rušivých síl, istý druh organickej elasticity, alebo, ak chceme, prejav zotrvačnosti v organickom živote.

Pud je nutkaním, vlastným živému organizmu, znovu nastoliť bývalý stav, ktorého sa musel tento organizmus vzdať pod vplyvom vonkajších rušivých síl, istý druh organickej elasticity, alebo, ak chceme, prejav zotrvačnosti v organickom živote.

Cítime sa vinnými (zbožní ľudia hovoria hriešnymi) ak sme urobili niečo, čo považujeme za zlé...Aj ten, kto sa zla nedopustil, ale iba poznal svoj úmysel sa ho dopustiť, sa tiež niekedy môže považovať za vinného. Oba prípady však predpokladajú, že sme zlo uznali za zavrhnutiahodné, ako niečo, čo sa nesmie uskutočniť. Ako však dochádzame k takémuto rozhodnutiu? Prirodzenú schopnosť rozlišovania dobra a zla môžeme zamietnuť. Zlo často nie je pre dané Ja škodlivé, či nebezpečné, naopak môže to byť niečo čo je pre neho žiadúce a poskytuje mu pôžitok. Prejavuje sa tu teda cudzí vplyv, ten určuje čo sa má nazývať dobré a čo zlé. Pretože vlastné cítenie nedoviedlo človeka na túto cestu, musel mať motív, aby sa tomuto cudziemu vplyvu podriadil. Tento vplyv sa dá ľahko odhaliť v jeho bezmocnosti a závislosti na iných a môže byť najlepšie označený ako strach zo straty lásky.

Napätie medzi prísnym Nadja a jemu podrobeným Ja nazývame pocitom viny; a prejavuje sa ako potreba trestu.

Na tomto druhom vývojovom stupni (po vzniku Nadja) ukazuje svedomie zvláštnosť, ktorá bola prvému stupňu cudzia a ktorá sa nedá už tak ľahko vysvetliť. Chová sa totiž tým prísnejšie a nedôverčivejšie, čím je človek cnostnejší, takže sa nakoniec z najväčšej hriešnosti obviňujú práve tí, ktorí sa vo svätosti dostali najďalej.

Myslenie je pokusné konanie s malými množstvami energie, podobné posúvaniu malých figúrok na mape, predtým ako generál dá rozkaz na pohyb svojich vojsk.

Kedysi sa v neživej hmote nejakým ešte celkom nepredstaviteľným pôsobením síl prebudili vlastnosti života....Napätie, ktoré sa vtedy vytvorilo v dovtedy neživej látke, sa usilovalo o vyrovnanie; tým bol daný prvý pud, predstavujúci návrat k neživému. Pre vtedy žijúcu substanciu bolo ešte umieranie ľahké, pravdepodobne bolo treba prejsť len krátku životnú cestu..

..životný proces indivídua vedie z vnútorných dôvodov k vyrovnávaniu chemického napätia, to znamená k smrti, zatiaľ čo spojenie s individuálne odlišnou živou substanciou toto napätie zväčšuje, uvádza takpovediac nové vitálne diferencie, ktoré potom musia byť dožité.

Stres zodpovedá zvýšeniu napätia, slasť poklesu množstva napätia.

Toho, čo celkovo nájdeme vo vede o vzniku pohlavnosti je tak málo, že tento problém môžeme porovnať s tmou, ktorou neprenikol ani lúč hypotézy.

..priebeh duševných procesov je regulovaný automaticky cez princíp slasti , to znamená, že veríme, že je vždy je stimulovaný nepríjemným napätím a následne a naberie taký smer, že jeho konečným výsledom je zníženie tohto napätia, teda s vyhnutie sa nepríjemnému alebo generácia príjemného spolu súvisia.

Stres zodpovedá zvýšeniu napätia, slasť poklesu množstva napätia.

Princíp slasti je odvodený od princípu konštantnosti... ako osobitný prípad podlieha Fechnerovmu princípu tendencie k stabilite, s ktorým spájal vnemy slasti a bolesti.

Vtip, ktorý človek počuje po druhý raz, zostane takmer bez účinku, druhý raz videné divadelné predstavenie nevyvolá dojem, ktorý zanechalo po prvom raze; áno, dospelý sa ťažko prinúti k tomu, aby si knihu, ktorá sa mu veľmi páčila, zakrátko ešte raz prečítal. Podmienkou pôžitku bude vždy novota.

..pudy života majú oveľa viac dočinenia s naším vnútorným vnímaním, kedže vystupujú ako rušitelia pokoja, ustavične so sebou prinášajú napätiam ktorých likvidácia sa pociťuje ako slasť, zatiaľčo pudy smrti akoby vykonávali svoju prácu nenápadne. Zdá sa akoby bol princíp slasti priam v službách pudov smrti.

Aké prostriedky používa kultúra, aby zabrzdila, zneškodnila a snáď i vylúčila agresivitu, ktorá je jej protichodná? Môžeme to študovať na histórii vývoja jednotlivca. Čo sa s ním deje, aby bola jeho agresívna slasť zneškodnená? .. Agresivita je introjikovaná, zvnútornená, je poslaná späť odkiaľ prišla, teda obrátená proti vlastnému Ja. Tam je prevzatá časťou Ja, ktorá sa stavia voči ostatnému ako Nadja a ako svedomie teraz uplatňuje voči Ja rovnako prísnu tendenciu k agresii, ktorú by rado uspokojovalo na iných, cudzích indivíduách.

Kultúra teda zvláda nebezpečné agresívne chúťky indivídua tým, že ich oslabuje, odzbrojuje ich a dáva ich strážiť zvláštnou inštanciou v jeho vnútri ako posádkou v dobytom meste.

Cítime sa vinnými (zbožní ľudia hovoria hriešnymi) ak sme urobili niečo, čo považujeme za zlé...Aj ten, kto sa zla nedopustil, ale iba poznal svoj úmysel sa ho dopustiť, sa tiež niekedy môže považovať za vinného. Oba prípady však predpokladajú, že sme zlo uznali za zavrhnutiahodné, ako niečo, čo sa nesmie uskutočniť. Ako však dochádzame k takémuto rozhodnutiu? Prirodzenú schopnosť rozlišovania dobra a zla môžeme zamietnuť. Zlo často nie je pre dané Ja škodlivé, či nebezpečné, naopak môže to byť niečo čo je pre neho žiadúce a poskytuje mu pôžitok. Prejavuje sa tu teda cudzí vplyv, ten určuje čo sa má nazývať dobré a čo zlé. Pretože vlastné cítenie nedoviedlo človeka na túto cestu, musel mať motív, aby sa tomuto cudziemu vplyvu podriadil. Tento vplyv sa dá ľahko odhaliť v jeho bezmocnosti a závislosti na iných a môže byť najlepšie označený ako strach zo straty lásky.

Napätie medzi prísnym Nadja a jemu podrobeným Ja nazývame pocitom viny; a prejavuje sa ako potreba trestu.

Svedomie je následok zrieknutia sa pudu, alebo : (z vonku nám uložené) zrieknutie sa pudu vytvára svedomie, ktoré potom vyžaduje ďalšie zrieknutie.

Na tomto druhom vývojovom stupni (po vzniku Nadja) ukazuje svedomie zvláštnosť, ktorá bola prvému stupňu cudzia a ktorá sa nedá už tak ľahko vysvetliť. Chová sa totiž tým prísnejšie a nedôverčivejšie, čím je človek cnostnejší, takže sa nakoniec z najväčšej hriešnosti obviňujú práve tí, ktorí sa vo svätosti dostali najďalej.

Podľa teórie E. Heringa o pochodoch v živej substancii nepretržite prebiehajú dva druhy protichodných procesov, jedny budujú - sú asimilačné, zatiaľčo druhé - ktoré odbúravajú - , sú disimilačné. Mali by sme odvahu vidieť v týchto dvoch smeroch životných procesov účinkovanie našich dvoch pudových hnutí, pudov života a pudov smrti?

Pod vplyvom pudov sebazáchovy ega je princíp slasti odsunutý princípom reality, ktorému nejde o odstránenie slasti ale jej odklad , presadzuje dočasnú toleranciu strasti na dlhej odbočke k slasti .

..stará formulácia, podľa ktorej sa psychoneuróza zakladá na konflikte medzi pudmi Ja a sexuálnymi pudmi, neobsahovala nič, čo by dnes bolo treba zavrhnúť. Rozdiel medzi oboma druhmi pudov, pôvodne chápaný akosi kvalitatívne, treba teraz len určiť inak, totiž topicky.

..všetko živé umiera z vnútorných dôvodov, vracia sa späť do anorganického stavu, potom môžeme povedať len jedno: Cieľom všetkého života je smrť, a smerom do minulosti: Neživé tu bolo skôr ako živé!

Kedysi sa v neživej hmote nejakým ešte celkom nepredstaviteľným pôsobením síl prebudili vlastnosti života....Napätie, ktoré sa vtedy vytvorilo v dovtedy neživej látke, sa usilovalo o vyrovnanie; tým bol daný prvý pud, predstavujúci návrat k neživému. Pre vtedy žijúcu substanciu bolo ešte umieranie ľahké, pravdepodobne bolo treba prejsť len krátku životnú cestu..

Téza o pudoch sebazáchovy, ktoré priznávame každému živému tvorovi, je vo zvláštnej opozícii k predpokladu, že celý pudový život slúži na privolanie smrti. Teoretický význam sebazáchovných a mocenských pudov, resp. pudov uplatnenia, sa v tomto svetle scvrkáva; sú to čiastkové pudy, určené na to, aby zaistili organizmu vlastnú cestu k smrti a zabránili iným možnostiam návratu k anorganickosti než imanentným..

..pudy života majú oveľa viac dočinenia s naším vnútorným vnímaním, kedže vystupujú ako rušitelia pokoja, ustavične so sebou prinášajú napätiam ktorých likvidácia sa pociťuje ako slasť, zatiaľčo pudy smrti akoby vykonávali svoju prácu nenápadne. Zdá sa akoby bol princíp slasti priam v službách pudov smrti.

Pud je nutkaním, vlastným živému organizmu, znovu nastoliť bývalý stav, ktorého sa musel tento organizmus vzdať pod vplyvom vonkajších rušivých síl, istý druh organickej elasticity, alebo, ak chceme, prejav zotrvačnosti v organickom živote.

..stará formulácia, podľa ktorej sa psychoneuróza zakladá na konflikte medzi pudmi Ja a sexuálnymi pudmi, neobsahovala nič, čo by dnes bolo treba zavrhnúť. Rozdiel medzi oboma druhmi pudov, pôvodne chápaný akosi kvalitatívne, treba teraz len určiť inak, totiž topicky.

..pudy života majú oveľa viac dočinenia s naším vnútorným vnímaním, kedže vystupujú ako rušitelia pokoja, ustavične so sebou prinášajú napätiam ktorých likvidácia sa pociťuje ako slasť, zatiaľčo pudy smrti akoby vykonávali svoju prácu nenápadne. Zdá sa akoby bol princíp slasti priam v službách pudov smrti.