Plotinos

Ako je to teda, že duše zabudli na boha, svojho otca, a že aj keď sú jeho časťami celkom, nepoznajú ani seba, ani jeho? Počiatkom ich zla je pochabá odvaha, vznik, prvý rozdiel a snaha chcieť byť pre seba. Pretože sa veľmi tešili svojej samostatnosti, používajúc svoju schopnosť samy od seba sa pohybovať, a pretože bežali opačnou cestou...

Kedže duše už nevideli ani jeho (boha) ani seba, prestali si vážiť seba, pretože nepoznali svoj pôvod, uctievali svet a všetko iné väčšmi obdivovali než seba;

..úcta k veciam tohto sveta a neúcta k sebe samým sú príčinou, že vôbec nepoznajú boha. Lebo hnať sa za nejakou vecou a obdivovať ju znamená pre toho, kto ju obdivuje a za ňou sa ženie, byť nižším než ona. Keď sa však duša sama stáva nižšou než veci, ktoré vznikájú a zanikajú, a keď seba samu pokladá za najbezcennejšiu a najsmrteľnejšiu z vecí, ktoré nachádza, už nikdy nebude schopná prijať do seba prirodzenosť alebo silu boha.

Zlo duše je telesného druhu. Je to časť duše, ktorá nie je úplne oddelená od hmoty a je ponorená v tele (urobenom z hmoty). Hmota napľňa zlobou nielen to, čo je v nej, ale i to, čo hľadí na ňu.

Čistá duša je duša zameraná na intelektuálny princíp, odvrátená od hmoty. Človek by mal žiť spravodlivo a nábožne vo svetle filozofie a utekať od neresti.

Dobro je niečo, ku čomu všetko existujúce smeruje, po čom všetko existujúce túži, a od ktorého všetko existujúce závisí. Ono samo nemá potreby.

Princíp zla predchádza hmote a je to absolútny nedostatok.