Etiku starostlivosti môžeme stručne charakterizovať ako pozíciu, ktorá „berie na vedomie, že ľudské bytosti sú po mnohé roky svojich životov odkázané na pomoc iných. Tieto bytosti na nás vzťahujú naliehavé morálne nároky, a preto je z morálneho hľadiska dôležité budovať s nimi vzťahy starostlivosti, ktoré umožnia ľudským bytostiam žiť a rozvíjať sa“ (Held 2006, 10). Prívrženci etiky starostlivosti si teda za východiskový bod svojej etickej teórie zvolili skutočnosť, že bez ohľadu na našu kultúrnu príslušnosť „sa často stáva, že nás dočasne alebo natrvalo postihne hendikep, akým sú slepota, ohluchnutie, ochrnutie, telesné alebo psychické ochorenie. V takom prípade potrebujeme druhých, aby sme prežili. Potrebujeme ich, aby nám poskytli pomoc a dali nám to, čo k životu potrebujeme, aby nám pomohli ukázať, ako ďalej a v prípade potreby nás zastúpili a spravili za nás to, čo nie sme schopní urobiť my sami“ (MacIntyre 1999, 73). Uvedené skutočnosti opisujú našu zraniteľnosť, skutočnosť, že aj ten najzdravší a najsamostatnejší človek bol niekedy dieťaťom, ktoré bolo odkázané na pomoc iných a do tohto stavu sa môže kedykoľvek vrátiť. (ad etika starostlivosti)

Etiku starostlivosti môžeme stručne charakterizovať ako pozíciu, ktorá „berie na vedomie, že ľudské bytosti sú po mnohé roky svojich životov odkázané na pomoc iných. Tieto bytosti na nás vzťahujú naliehavé morálne nároky, a preto je z morálneho hľadiska dôležité budovať s nimi vzťahy starostlivosti, ktoré umožnia ľudským bytostiam žiť a rozvíjať sa“ (Held 2006, 10). Prívrženci etiky starostlivosti si teda za východiskový bod svojej etickej teórie zvolili skutočnosť, že bez ohľadu na našu kultúrnu príslušnosť „sa často stáva, že nás dočasne alebo natrvalo postihne hendikep, akým sú slepota, ohluchnutie, ochrnutie, telesné alebo psychické ochorenie. V takom prípade potrebujeme druhých, aby sme prežili. Potrebujeme ich, aby nám poskytli pomoc a dali nám to, čo k životu potrebujeme, aby nám pomohli ukázať, ako ďalej a v prípade potreby nás zastúpili a spravili za nás to, čo nie sme schopní urobiť my sami“ (MacIntyre 1999, 73). Uvedené skutočnosti opisujú našu zraniteľnosť, skutočnosť, že aj ten najzdravší a najsamostatnejší človek bol niekedy dieťaťom, ktoré bolo odkázané na pomoc iných a do tohto stavu sa môže kedykoľvek vrátiť. (ad etika starostlivosti)