Romantizmus je odmietavou reakciou na osvietenstvo v dôsledku sklamania z historických výsledkov francúzskej revolúcie 18. stor. a vývinu meštiackej spoločnosti vôbec. Romantický intelektuál pohřda dobre vychovanými ľuďmi, nazývajúc ich filistrami a meštiakmi, vystavuje na obdiv svoju výnimočnosť a čudáctvo, pohřda empíriou a matematikou, dôveruje len inštinktom, intuícii, fantázii, verí nie vedeckému výskumu, lež básnikovmu citu, stotožňuje génia s Bohom (Kantova formulácia "génius tvorí ako príroda" sa sa stala jednou zo základných dogiem celého romantizmu. Z tohto potom romantizmus odvodzoval právo génia na to, aby sa striasol všetkých tiesnivých a všedných právd. Romantizmus dáva prednosť nemennému, stálemu pred pokračujúcim, vyvíjajúcim sa, uprednostňuje organické pred mechanickým, prapôvodné pred súcnom: nijaký romantik sa nezaobíde bez nejakého "pra-" (po nemecky "ur-"), bez nejakej prasily alebo prahmoty alebo prabytosti. Prírode dáva prednosť pred umelo vytvoreným, skonštruovaným. Romnatici dychtivo čerpali zo stredovekých mystikov, najmä z Majstra Eckharta. Proti osvietenskému individualizmu kládol osudové spoločenstvo, pokrvnú spriaznenosť národa a mystické chápanie dejín (npríklad Schelling chápal dejiny ako neustále zjavovanie sa absolútna). Stadiaľto pramení záujem romantických vedcov o básnické prejavy minulých dôb, o ľudovú poéziu a folklór, snaha očistiť národný jazyk od cudzích slov. (ad osvietenská filozofia)